Na našom záchode žije párik škorpiónov. Prvýkrát ma vydesili tak, že som mala potrebu to oznámiť svojim spolupracovníkom. Pri zmienke o škorpiónoch na záchode sa usmiali a vravia: „Áno, oni tam žijú.“ Vybavené. Ako keby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Tak som sa s tým zmierila, chodím na latrínu s baterkou a modlím sa aby boli práve na prechádzke.
Dnes som si bola odfotiť naše deti v programe boja proti podvýžive. Nie som detský lekár, tak sa na detské oddelenie tejto nemocnice nedostanem až tak často, ale keďže tento program má slovenských sponzorov, k mojím úlohám patrí aj zabezpečovať pre tieto deti jedlo. A tak navyše okrem špeciálnych vysokokalorických pást z arašidov dostávajú aj normálne jedlo, ako ryžu, cestoviny, hrach a raz do týždňa aj mäso. Z toho sa tešia najviac. Väčšina z nich nikdy mäso nejedla, lebo si ho nemôžu dovoliť. Zabiť kozu je pre nich sviatok, alebo obeta. A tak im každý týždeň kupujeme kozu a ja sledujem ako im to chutí a bavím sa na tom tak, že to niekedy zabudnem odfotiť. A tak deti jedia a mamy im pri tom spievajú o kravách, kozách či veľkých bojovníkoch a vyzerá to tu ako kedysi v 17. storočí na našej dedine. Piesne nemajú ktovieako premyslené, ale za to dokážu novú pesničku vymyslieť za dve minúty. Kašlať na rýmy, hlavne, že sa zabavia. A tak si moja sestrička v gynekologickej ambulancii spieva. Pacientky večer pred spaním spievajú namiesto pozerania telky a občas sa už aj ja pristihnem pri tom ako si pohmkávam nejakú melódiu. Skrotila som si kocúra. Je to jediná duša na tomto mieste, ktorá stojí za hlbšie city. Čo si budeme nahovárať, mačky sú falošné a vypočítavé, veľmi svojské a majú silnú osobnosť. Ale aj tak mu vždy dám mäso. Aj tak sa naňho nehnevám keď sa ku mne túli, lebo vie, že dostane nažrať. V podstate mačky sú ako ľudia. Tí sa tiež neozvú ako je rok dlhý, no keď niečo potrebujú, sú schopní bombardovať vás správami a telefonátmi od rána do večera. A viete čo? Minule kocúr prišiel, vyskočil na posteľ a nechal sa hladkať. Len tak. Možno ma má predsa len rád.