Noci v Sudáne sa vyzačujú neuveriteľne krásnou hviezdnou scenériou. Nie takou ako na južnej pologuli, ale nádhernou akú u nás nevidieť. Neviem či je to absenciou pouličných svetiel alebo opustenosťou tohto miesta, ale krásu hviezd si tu dokážem vychutnať oveľa viac. Jediné, čo toto nádherné divadlo dokáže pokaziť, sú komáre. A tie sú všade, najmä v období dažďov. Čítali ste niekedy všetky tie cestovateľské príručky, ktoré vám radia veci ako: „Noste dlhé rukávy a používajte repelenty“? BLBOSŤ! Komárom v Sudáne repelenty vôbec neprekážajú a nevadia im ani dlhé rukávy. Dostanú sa aj cez tepláky a rifle. Pravdepodobne ich príroda vyzbrojila, ako koniec koncov všetky živé tvory na tomto mieste, účinnými zbraňami ako prežiť.
Len my Európania sme zdegenerovaní a zhýčkaní civilizáciou, čistotou a technickými vymoženosťami, ktoré nás udržiavajú pri živote aj vtedy, keď už by sme v iných podmienkach dávno boli mŕtvi. Platíme za to však vysokú cenu v podobe pokazenej imunity a chronických ochorení. Nie nadarmo sa im vraví civilizačné. Nikdy som tu nevidela vysoký krvný tlak, obézneho človeka, autoimunitné choroby ani mozgovú mŕtvicu. Za to som tu však videla ochorenia, ktoré vďaka očkovaniam (a môže si antivax hnutie hovoriť čo len chce) vidíme u nás len v hrubých učebniciach, ktoré sa nikomu nechce čítať. Tetanus napríklad, je tu úplne bežná choroba. A úplne bežne sa naň aj zomiera. Pozerať sa na to, ako sa vlastné dieťa dusí by som nedopriala nikomu na svete. A ten pocit, že vy s tým nemôžete urobiť vôbec nič, by som nedopriala žiadnemu doktorovi na svete. Tiež osýpkam, čiernemu kašľu, tuberkulóze a iným chorobám, ktoré sme eradikovali, sa tu darí skvele. Prečo si na Slovensku nevážime dostupné a lacné očkovanie, ale búrime sa a žiadame jeho dobrovoľnosť? Toto som nikdy nepochopila a asi ani nikdy nepochopím. Dnes mi už došli dôvody prečo trčať stále v mojom tukule, dlho som nič ani nenafotila, tak som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť. Keďže je nedeľa, šla som do kostola a na trh, ako správna dedinčanka Kostol tu tvorí veľký oplotený strom s lavicami pod ním. Má to svoje čaro, pozerať sa pomedzi listy na presvitajúce slnko… Keďže bolo dnes 40 stupňov, tá prechádzka na trh (2km) mi zabrala asi dve hodiny, pretože bolo aj bahno všade, miestami som sa brodila. Trh bol prázdny, okrem koly a nejakých keksíkov nemali vôbec nič použiteľné, z čoho som ostala prekvapená, lebo takto si to z minulého roku nepamätám. Obdobie dažďov je v Sudáne vážna vec, vtedy sa skrátka nič nedováža. To ma zároveň priviedlo k myšlienke o ekológii a snahách v našom živote žiť ekologicky. A tak si vravím, že vďaka za tetrapakové obaly, lebo len vďaka nim som dnes dopila posledné mlieko, ktoré vydržalo tú cestu. Vďaka postrekom tie pomaranče čo som sem vliekla, boli oranžové a sladké a nie zelené a kyslé ako všetky bio prírodné ktoré som kedy jedla. Vďaka za balené vody a hnusnú kolu v plastových flašiach, ktorou všetci tak opovrhujeme a každý z nás ju aj tak pije…