Mary má 9 rokov a matku prostitútku. Žijú na brehu jazera, kam väčšinou matke chodí rybárska klientela. V stiesnených búdach v jednej miestnosti chýba dievčatku akýkoľvek odstup od vnímania sexu ako dospeláckej veci. Vo svojej nevinnosti vôbec nevie, že opakované znásilnenie, ktorému bola vystavovaná celý život, je niečo odporné. Vôbec nevie, že s HIV sa nenarodila. Ochranu od mamy alebo rodiny nikdy nepoznala. Ako takému dieťaťu vysvetlíte tú nekonečnú nespravodlivosť?
Joseph mal 26 kíl keď prišiel na projekt, mal 12 rokov. Neschopný akéhokoľvek pohybu, aktivity a doteraz má veľmi vážne zdravotné následky. Nedostatočná zdravotná starostlivosť a HIV si vybrali svoju daň. Teraz má 17 rokov, vozíček a pomaly sa učí byť samostatnejší. Vyrába papierové gorálky, z ktorých sa potom robia ružence. Jeden taký mám doma.
Tento článok mám v hlave už asi týždeň, no nevedela som sa s ním nijako popasovať. A tak prepisujem a dopisujem, škrtám a mažem. Nechcem totiž, aby vyznel ako reklama, alebo nebodaj citové vydieranie.
Hlboko obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu vzdať komfortu a pohodlia pre vyššie ciele, ja toho nie som schopná, po istej dobe sa musím vždy vrátiť domov. Mám ale kolegyňu, ktorá žije v Afrike 8 rokov, z toho posledných 5 v Ugande. Jej meno vôbec nie je podstatné, nerada o sebe rozpráva. Ale keď začne rozprávať o svojej práci, na chrbte máte hneď zimomriavky.
Klinika, ktorú založila, poskytuje zdravotnú starostlivosť deťom s HIV, sociálnu a inú pomoc ich rodinám a tiež vzdelanie. To samo o sebe je veľmi pekné, ale pre nás úplne abstraktné a tiež takých projektov je milión. Tie príbehy detí sú však zdrvujúce a ich nádej na normálny život vďaka tomuto projektu dostáva reálnejšie rozmery.
Liečba detí s HIV totiž nespočíva len v podaní liekov. Oveľa dôležitejšie je zaistiť, aby tie lieky deti aj užívali. Neviem, či viete, ale ak raz pacient začne liečbu, tá je už potom doživotná. Tiež je dôležité, aby pacienti, detskí či dospelácki, užívali liečbu každý deň presne v rovnaký čas. Iba vďaka tomu neprestane fungovať, je to niečo podobné ako s antibiotikami. Existuje mnoho spôsobov, akým sa kontroluje ich „compliance“, teda spolupráca. Jedným z najúčinnejších sú podporné skupiny, kde pacienti s terapeutom rozoberajú svoje problémy. Má to veľa výhod, najmä tú, že sa poznajú a nie sú so svojou chorobou sami. Viete si predstaviť, aká obrovská stigma je mať HIV? Ani na Slovensku to pacienti s touto chorobou nemajú ľahké, v Afrike ešte o to ťažšie, že tam funguje silný komunitný život a málokedy pred susedmi a rodinou niečo utajíte. Ľudia s HIV sa potom izolujú od ostatných, lebo sa boja odmietnutia, strachu, výsmechu, odsúdenia. A nielen v Afrike. Ani v Európe sme sa ešte nenaučili túto chorobu nevnímať cez optiku hanby. Podporné skupiny pomáhajú pacientom sa necítiť takí osamotení, zároveň u detí si mamy môžu vymeniť skúsenosti, starosti, problémy. Jedným z najčastejších problémov, ktoré rodičia zažívajú je, ako povedať dieťaťu, že má HIV? Kedy je ten správny čas? Ako sa s tým dieťa dokáže vyrovnať? Na toto slúži psychológ, sociálny pracovník, podporná skupina a aj lekár.
Som viac ako kedykoľvek rada, že malým kúskom som mohla byť súčasťou niečoho zmysluplného. Dať niekomu nový život, nádej alebo vzdelanie, je najkrajší pocit na svete. A aj keď tak skoro sa do tejto práce vrátiť nechystám, rada vám prinášam takéto príbehy.
Viac o tomto krásnom projekte si môžete prečítať tu.