„Mami, vstávaj, vyrážame!“ skočilo na mňa nejaké dieťa, tak rozlepujem oči a zisťujem, že je presne 6:21 ráno. Dúfala som, že do takej ôsmej potiahnu, ale cestovná horúčka sa postarala o riadne skorý budíček. Išla som spať dobre po polnoci, lebo som klasicky balila pol domácnosti. Obvykle sa snažím to nerobiť, ale vedomie toho, že nikde nebude nič otvorené, ma donútilo okrem bežných vecí na oblečenie zbaliť aj veci, ktoré by som za normálnych okolností nebrala. Napríklad jedlo, veci na kreslenie, knižky, spoločenské hry.
Nevedela som totiž, či na chate bude vôbec nejaká výbava, no ako sa ukázalo, chata, ktorú som vybrala na víkendový únik bola zabezpečená viac než dobre. Objavila som ju náhodou na instagrame a ešte väčšou náhodou mali aj voľné ubytko na víkend. Predpokladám, že to sa nestáva bežne a vďačím za to korone. Za normálnych okolností by som aj ja volila skôr hotel s komfortom, no veľmi veľmi som potrebovala po dvoch mesiacoch neustálaych služieb v nemocnici vypadnúť. No a čo je lepšie ako chata na samote u lesa, bez možnosti stretnúť ľudí?
Keď pracujete v nemocnici, obvykle si musíte výlety naplánovať dlho dopredu, nesmiete si vziať voľno vtedy keď kolegovia a nie vždy to nakoniec aj vyjde, pretože ak niekto ochorie, voľno-nevoľno, musíte ísť do práce. Potom je druhá možnosť, naplánovať si výlet zrazu, ak náhodou vznikne na to priestor. Lenže toto je zasa riskantné, lebo bookovať ubytko na poslednú chvíľu je celkom adrenalín. Našťastie však v Greiner Chalet mali voľno a okamžite som začala baliť.
Bolo mi jasné, že moje dve deti nie sú zrovna lesné typy a v lese sme teda okrem krátkej turistiky nepobudli vôbec. Ja však aj tú krátku turistiku považujem za úspech. Sama som k tomu nebola nikdy vedená, turistika mi vždy prišla ako bezcieľna aktivita. Ani hory som nikdy neobľubovala, mám oveľa radšej pláže, slnko a more. Ale ako starnem, čoraz častejšie chápem benefity, ktoré les ponúka, ako čistý vzduch, myseľ a lepšia kondícia. Mám rešpekt pred horami a sama s deťmi by som sa pravdepodobne na vysokohorskú túru nevybrala. O to radšej však zostávame v lese, pozorujeme chrobáky, skúmame potoky a veľa sa učíme.
Ak plánujete turistiku po Slovensku, dávam vám do pozornosti pekný projekt troch kamošov We are hikemates, v ktorom mapujú turistické trasy, odporúčajú rôzne obtiažnosti a tiež tam nájdete aj aktuálne info o tom, čo je momentálne otvorené, aby ste nezostali stáť pred zatvorenou chatou. Chalanom úprimne držím palce a keď pôjdeme najbližšie do Tatier, určite sa nechám inšpirovať nejakou ľahkou turistickou trasou pre deti.
Keďže sme Tatry navštívili počas pomerne prísnych obmedzení, všetky reštaurácie a turistické atrakcie boli zatvorené. Ak by ste však šli do Belianskych Tatier, odporúčam navštíviť Bachledku a Chodník korunami stromov, ktorý ma celkom mrzí, že sme nemohli vidieť. Oveľa viac som sa ale tešila na Múzeum tradičnej goralskej kultúry v Ždiari. Aj keď sú na Slovensku oveľa známejšie tradičné kroje a domčeky, napríklad v Čičmanoch, goralský folklór je tiež krásny a stojí za videnie.
V múzeu môžete nájsť tradičné vybavenie domácnosti, ale najmä rôzne variácie goralských ždiarskych krojov a fotogalériu historických fotiek z tejto oblasti.
Čas na chate sme však využili naplno, každý deň sme grilovali, hrali spoločenské hry a zmena prostredia nám dosť prospela. Jedno mi však bolo ľúto a to, že sme kvôli opatreniam nestretli majiteľov, všetko totiž prebehlo bezkontaktne. Na chate majú prísny hygienický režim, všetko dezinfikujú a je to teda aj dosť vidno. Cítila som sa tam, akokeby sme boli prví návštevníci. K dispozícii je gril, kávovar, plne vybavená kuchyňa, ktorá obsahovala cestoviny a iné trvanlivé potraviny. Jediným mínusom snáď bolo, že sa tam nenachádzala skriňa, kde by sa dali odložiť šaty. inak musím povedať, že komunikácia, čistota, vybavenie aj atmosféra bola tip top.
Vždy nadávam, že ako je v Tatrách veľa turistov, ale poviem vám, že vidieť prázdne Tatry nie je veľmi pekný pohľad. Vyprázdnená Lomnica, prázdne Štrbské Pleso, žiadne rady na lanovky úplne prázdne vlaky. Dúfam, že nabudúce, keď sa vrátime, budú to už trocha iné Tatry. Živšie.