O obyčajných dňoch

Iste ste si všimli, že som už nejakú tú chvíľu nič nenapísala. Nejako ma opustila inšpirácia a mala som aj veľa práce. Aj tento post preto píšem len tak, aby ste vedeli ako sa máme.

Do konca leta som si naplánovala stretnúť všetkých, ktorých zanedbávam, dokončiť jeden svoj projekt a užiť si leto. Keďže dovolenku sme už absolvovali v júni, mohla by som tieto a všetky iné veci (ako konenče vytriediť topánky a poupratovať) stihnúť a ísť do septembra s čistým štítom a bez pocitu nestíhačiek.

Zatiaľ som naozaj niektoré veci už začala, zoznam mám urobený a postupne sa dopracovávam aj k jeho realizácii. Vyhodila som nepotrebné a polámané hračky, nakúpila som nové úložné priestory pre dievčatá, postupne sa zbavujem vecí (a ľudí), ktoré vo svojom živote nechcem. Také upratovanie vie byť niekedy veľmi upokojujúce.

Dievčatá sa chystajú do škôlky, takže aj keď ich zatiaľ nezobrali, ilúzie im neberiem, možno sa podarí na jeseň. Ninka zatiaľ usilovne všetkým vysvetľuje, že: „plázdniny sú, nechodí sa do kolky.“ Ja na jeseň začínam s novým projektom a v rámci neho ma čaká hneď v septembri pracovná cesta na Sicíliu. Celkovo bude jeseň hektická a preto potrebujem mať pocit, že nemám nič nedokončené a nevlečiem si so sebou žiadny pocit nestíhania alebo zanedbávania.

Dnes sme sa vybrali fotiť nejaké pekné fotky na blog a instagram, aj spolu s našou fotografkou Aďkou. Iste ste si všimli, že kvalita fotiek na instagrame sa dramaticky dvihla, no a nie je to mnou (bohužiaľ, fotografka zo mňa nikdy nebude). Aďka to s deťmi sakramentsky vie (jej prácu si môžete pozrieť tu), baby ju majú rady a vie ich presvedčiť dokonca aj na také veci, ako držanie sa za ruky. Ja som to nedokázala ešte asi nikdy.

Akurát moje deti sa dnes veľmi na fotenie necítili. Nedivím sa im, včera išli spať o pol jedenástej a dnes vstávali pred pol ôsmou, takže boli podľa mňa na pokraji fyzických síl. Našťastie ja mám také deti, že na nich to nikdy neuvidíte, ony sa budú usmievať aj keby traktory padali a potom si to zliznem doma. No a neviem napríklad, prečo som to fotenie nezrušila, ako normálna matka. Dnes ešte aj pršalo a nebolo to úplne letné počasíčko.  Takže vlastne keď bude 30 stupňov vonku, u mňa na instagrame nájdete gumáky. Po zvážení všetkých síl som sa teda rozhodla, že to dáme. Zbalila som štvoro vecí na prezlečenie, lebo ilúziu, že by moje deti za dažďa ostali čisté som stratila tak pred dvoma rokmi a vybrali sme sa do terénu.

A potom, niekedy v strede fotenia produktov, moja dcéra zahlásila: „Maminka, ideme domov.“ Nuž a keďže by to mala byť pre deti predovšetkým zábava, tejto prosbe sme vyhoveli. Zastavili sme sa ešte pri kalužiach, do ktorých som ich pustila sa vyšantiť a nakoniec tam vznikli najkrajšie fotky. Akurát som ich potom holé musela niesť domov, na rukách. Obe. Aj s taškami.

To keby ste si mysleli, že to blogerstvo je ľahké, sem tam niečo odfotiť a tak. Nie je. Normálne máte termíny, občas nevyjde počasie, občas vám nenapadne žiadny vtipný ani zaujímavý popis a občas to robíte viac z povinnosti ako z radosti. No a tomu sa chcem presne vyhnúť. Chcela by som si písať a fotiť preto, že ma to baví a nie preto, že má niekto odo mňa nejaké očakávania. Takže, budete sa hnevať, ak sem tam aj týždeň-dva nič nenapíšem? Chcete čítať aj menej vtipné veci a náš obyčajný život?