Mesiac: december 2013

Na druhú adventnú nedeľu pripadol deň môjho odchodu. Ranná omša, raňajky, posledné fotky, lúčenie a viazanie batožiny na landcruiser. Toto je dôležitý krok, lebo v Južnom Sudáne nie sú cesty, preto to, čo nie je priviazané naozaj pevne, spadne pri prvom výmole. Bolo mi zle. Som človek s mimoriadne labilným rovnovážnym aparátom a sedieť 12 hodín v aute na laviciach, bokom k smeru jazdy mi fakt nepridalo. Snažila som sa počúvať hudbu, potom zavrieť oči, pozerať sa na cestu dopredu, no nič nepomáhalo. Keď sme dorazili do Tonj, mesta na pol ceste, bola som vytrasená a napínalo ma na zvracanie.

V mestečku Tonj sa nachádza saleziánska misia, kde pôsobia aj dobrovoľníci zo Slovenska. Dievčatá, ktoré sme tam stretli, boli prvé Slovenky, ktoré som videla po dlhom čase. Obdivujem ich, že sa dokázali upísať na rok v Južnom Sudáne. Oproti mojim piatim mesiacom je to riadny výkon a vôbec sa mi nezdali nešťastné alebo frustrované. Dobrá nálada z nich len tak sršala. Po super obede a koláči (!!!) sme však museli pokračovať v ceste a po ďalších piatich hodinách sme konečne dorazili na miesto určenia. A síce, do Rumbeku, okresného mesta, kde som strávila 5 dní pred odchodom do Kene. Pizza, bazén, studené pivo a signál na telefón sú vždy akousi predzvesťou civilizácie v Keni. S otcom Mirom, ktorý nás priviezol, vždy vidím aj iné časti krajiny. Často cestuje do vzdialených miest opravovať elektrinu a vodu do nemocníc a misií. Okrem toho, tentokrát sme dostali za úlohu počkať dvoch novinárov a ukázať im niektoré slovenské projekty. Namiesto oddychu pri bazéne sme sa teda v sprievode trmácali znova do sudánskeho bušu, do Mapuorditu, ďalšej nemocnice, kam posielame aj slovenských doktorov. Prekvapilo ma aká veľká to je nemocnica. Oproti mojej poľnej stanici v Marialou to bol doslova kolos. Množstvo pacientov a personálu, veľké operačné sály a dokonca funkčný rentgen. Možno poznáte každoročnú vianočnú zbierku Dobrá Novina, kde deti koledujú od domu k domu a výťažok z celej akcie ide vždy na takéto projekty. Napríklad aj na nové operačné sály a rentgen v Južnom Sudáne. Touto cestou im teda chcem veľmi pekne poďakovať, že nám lekárom uľahčujú a spríjemňujú prácu. Som nesmierne rada, že na Slovensku ešte stále existujú ľudia, ktorí chcú pomáhať slabým a chorým. Že niekto robí akcie ako Dobrá Novina, že ľudia obetujú aj z toho mála čo majú a podelia sa. Veď o tom sú Vianoce, nie?

Priznávam, aj som plakala. Na niektoré veci si skrátka za tie mesiace tak zvyknete, že už vám prídu normálne. Rozdala som všetky svoje roztrhané tričká a kuchárky sa takmer o ne pobili. Ešte teraz sa rozprávajú cez zuby, lebo jedna dostala staré žabky a druhá prikrývku pre dieťa a tretia tričko a akosi všetky chceli všetko a nie a nie sa dohodnúť.

Posledné mítingy som sa držala statočne, vypočula som si zdĺhavé africké reči, ďakovania všetkým zúčastneným a pozdravy od celej dediny celej mojej rozvetvenej rodine. Stretnutia komunity v Afrike (nielen v Sudáne) trvajú aspoň tri hodiny, až kým nie je isté, že všetci povedali všetko a nikto už nemá čo dodať. Tak sme prebrali dochádzku pracovníkov do nemocnice, výstavbu nových oddelení (pri príležitosti účasti sponzorov, ktorí prišli skontrolovať stavbu), problémy s vodou, opäť dochádzku a rozlúčku so mnou. Nikdy by som si nemyslela, že niekomu odtiaľto môžem úprimne chýbať. Teraz viem, že napriek dojmu ľahostajnosti celý čas sledovali moju prácu. Presne vedeli, čo som kedy spravila nad rámec svojich povinností a nezabudli to spomenúť. Nezabudli dodať, že ma budú netrpezlivo očakávať naspäť. A ja by som ozaj za seba ruku do ohňa nedala, že sa o tri mesiace nezdvihnem a nevyberiem znova na výlet. Večer mi zarezali kozu. Pozerať sa na to chúďa ako krváca, s vedomím, že to bolo kvôli mne nebolo veľmi príjemné, no o to lepšie chutila. Vegetariánstvo nikdy nebolo pre mňa… A keď boli všetci teda najedení, začali znova príhovory. Vtedy som sa rozplakala. U nás nie je veľmi zvykom chváliť ľudí, nie to ešte v desaťminútových príhovoroch. Zistila som, že mi budú chýbať. Nevadilo im, že som sa stále sťažovala na stravu, že som nevedela kopu vecí, ktoré by som mala vedieť. Ani to, že som operovala aj 5 hodín, to, čo by mal chirurg za hodinku hotové. Toto pozitívne myslenie a hodnotenie ľudí si chcem odtiaľto odniesť. Niekedy totiž človek potrebuje viac povzbudenie ako kritiku, niekedy aj slová ako „budeš nám tu chýbať a budeme ťa čakať“ sú lepšie ako strava z päťhviezdičkovej reštaurácie.

Posledné dni sa tu tak prechádzam, rozmýšľam a vrývam si do pamäti momenty, na ktoré by som nerada zabudla. Ako dnes. Sedela som s našou kuchárkou Asuntou na okraji betónovej výlevky a pozerala sa ako umýva riad. Vonku 38 stupňov, za plotom deti hrajúce sa s plastovými fľaškami a zvieratá pijúce tú vodu z výlevky, ktorá je momentálne široko ďaleko zdrojom vody. Rozmýšľala som nad tým, ako sa môže krajina z týždňa na týždeň tak zmeniť. Keď som prichádzala bola to buš a brodila som sa v gumákoch blatom. Teraz keď odchádzam, široko ďaleko nie je žiadna tráva, ktorá by poslúžila zvieratám ako pastvina.

Rozprávali sme sa s Asuntou, priniesla som jej nejaké veci a ona zostala prekvapená, že už odchádzam. Vlastne si myslela, že neodídem, kým neporodí. Minulý týždeň prišla na ultrazvuk a zistili sme, že čaká chlapčeka. Bola z toho nešťastná, lebo chlapcov už má a potrebuje dievča (aby ju mohli vydať a za zaplatené kravy oženiť chlapcov). Tak som sa ju snažila utešiť, vravela som jej, že aj ja som mala byť chlapec a že niekedy to nie je tak dobre vidieť a možno to predsa len bude dievča. „Hlavne sa vráť, aby si mohla byť pri pôrode a hovoriť mi, že mám tlačiť a dýchať.“ Zasmiala som sa, lebo neviem, či tak skoro budem zrelá na ďalší výlet do Sudánu. A ona pokračovala: „Či to bude dievča, alebo chlapec, aj tak bude Alec. Si najlepšia doktorka akú sme tu mali.“ A po tomto vyhlásení mi vyhŕkli slzy, lebo odborne aj ľudsky ďaleko zaostávam za všetkými skvelými lekármi, ktorí tu boli a rozdali sa pre komunitu. Je pravda, že vysedávanie s kuchárkami ma baví, lebo som sa tak naučila veľa nových slov a teraz už rozumiem väčšinu vecí, ktoré mi hovoria. A hovoria mi všeličo, klebety a novinky, ale aj svoje radosti aj starosti. Druhá kuchárka mala dnes voľno. Stretla som ju uplakanú pri vchode do nemocnice. Stratila jedinú vnučku, ktorú mala a bojí sa, že jej dcéra nebude môcť mať viac detí. Sama mala len jedno a vie aké je to niekedy ťažké. Navyše dcéra býva ďaleko a ona ju nemôže ísť utešiť. Bola som chvíľku smutná s ňou, objala som ju a nechala so svojím smútkom samu. Je pravda, že naše kuchárky sú lenivé, nechce sa im variť nič okrem ryže a hrachu a aj to je často pripálené. Na druhej strane, variť na ohnisku namiesto sporáka je určite umenie. Sú rady keď im nakrájam cibuľu, alebo pomôžem s pečením chleba, či umývaním riadov. A ja ich má3m rada, obe a úprimne. Sedím na okraji výlevky, pozerám sa na Asuntu ako umýva riad a som rada, že na mňa vďaka svojmu dieťaťu nezabudne.