„Načo tam vlastne chodíš? Prečo odchádzaš na pol roka niekam, kde ani nevedia, čo je hygiena a je ti tam zle? Nemáš tam poriadne jedlo, vodu, nikoho s kým by si sa mohla porozprávať a aj tak tam ideš?“ Tieto a mnohé otázky dostávam takmer denne. Nedávno som o tom začala premýšľať intenzívnejšie a asi takto som to zhrnula:
1. Mám viac času na seba, rozmýšľanie a svoje koníčky. Neviem prečo je to tak, no čas tu plynie úplne inak ako u nás. A aj keď tu mám veľa práce, vždy si nájdem čas na seba. Určite je to aj sociálnou izoláciou, no zisťujem, že je prospešná. Začala som čítať klasikov svetovej literatúry, na ktorých som nikdy nemala čas, fotografujem, učím sa po francúzsky, čítam aj odborné veci, cvičím a píšem. Na Slovensku by som na to čas nikdy nemala. V Afrike som tiež prišla na to, čomu sa chcem venovať a čo ma baví. Nedostatok vonkajších podnetov niekedy skrátka spôsobí, že začneme reagovať na tie vnútorné. A niekedy už len vytrhnutie z každodenných stereotypov spôsobí rast človeka.
2. Sebadisciplína. Toľkokrát som si už chcela zabookovať letenku naspäť, vykašľať sa na všetko a odísť, že to ani zrátať neviem. Nikdy som to však neurobila, lebo viem, že by som sklamala seba a ľudí, ktorí ma sem poslali. Premôcť sa je niekedy strašne fajn, aj keď sa nám nechce. A je jedno či ide o cvičenie, nechuť k práci alebo upratovanie.
3. Priority. Vidieť biedu, hlad, choroby a smrť človeka donúti sa zamyslieť a prehodnotiť priority vo svojom živote. Nielen čo sa týka utrácania peňazí za nepotrebné veci, zbytočných problémov, do ktorých sa nechávame vťahovať a žabomyších vojen, ktoré riešime. Ide však najmä o priority vzťahové. Ďaleko od všetkých, zistíte, kto si na vás spomenie aj inak ako „lajkom“ v albume s fotkami. Ozve sa vám len pár ľudí, a to sú presne tí, do ktorých treba investovať svoj čas po návrate. Ostatní skrátka nemajú čas, čo je pochopiteľné, lebo dnes ľudia v Európe všeobecne nemajú čas na pestovanie vzťahov.
4. Pocit užitočnosti a efektu vykonanej práce. Ja osobne som človek, ktorý potrebuje vidieť výsledky svojej práce. Keď dám niekomu lieky, chcem vidieť, že pomohli a pacient sa uzdraví. Toto je v Európe čoraz ťažšie dosiahnuť. Civilizačné choroby, na ktoré nemáme efektívnu liečbu a ktoré vieme len ako tak udržiavať na hranici plnohodnotného života ma deptajú. Pre pacienta aj pre lekára je veľmi demotivujúce vidieť, že liečba nezaberá, rana sa nehojí a pacient necíti úľavu. V Afrike je veľké percento chorôb infekčných a zvládnuteľných podaním antibiotík alebo iných liekov. Je krásne vidieť pacienta, ktorý bol pred dvoma dňami v bezvedomí, ako sedí, komunikuje a je. Efekt práce a výsledky sú viditeľné takmer okamžite. Navyše sa tu človek cíti užitočný, pretože títo ľudia nikoho iného nemajú.
5. Viera. Bez ohľadu na vierovyznanie, po pobyte na takomto mieste začnete veriť na zázraky. Stalo sa ich tu už toľko, že sa to inak ani nedá. Pre tieto a mnohé iné dôvody sa sem vraciam. Niečo som tu nechala, no odnášam si tiež veľa. Veľa zážitkov, poznaní, vedomostí, zručností a jeden jazyk v portfóliu, ktorý asi vôbec nevyužijem. Tuším sa tomu hovorí win-win situation 🙂