Mesiac: november 2013

„Načo tam vlastne chodíš? Prečo odchádzaš na pol roka niekam, kde ani nevedia, čo je hygiena a je ti tam zle? Nemáš tam poriadne jedlo, vodu, nikoho s kým by si sa mohla porozprávať a aj tak tam ideš?“ Tieto a mnohé otázky dostávam takmer denne. Nedávno som o tom začala premýšľať intenzívnejšie a asi takto som to zhrnula:

1. Mám viac času na seba, rozmýšľanie a svoje koníčky. Neviem prečo je to tak, no čas tu plynie úplne inak ako u nás. A aj keď tu mám veľa práce, vždy si nájdem čas na seba. Určite je to aj sociálnou izoláciou, no zisťujem, že je prospešná. Začala som čítať klasikov svetovej literatúry, na ktorých som nikdy nemala čas, fotografujem, učím sa po francúzsky, čítam aj odborné veci, cvičím a píšem. Na Slovensku by som na to čas nikdy nemala. V Afrike som tiež prišla na to, čomu sa chcem venovať a čo ma baví. Nedostatok vonkajších podnetov niekedy skrátka spôsobí, že začneme reagovať na tie vnútorné. A niekedy už len vytrhnutie z každodenných stereotypov spôsobí rast človeka.

2. Sebadisciplína. Toľkokrát som si už chcela zabookovať letenku naspäť, vykašľať sa na všetko a odísť, že to ani zrátať neviem. Nikdy som to však neurobila, lebo viem, že by som sklamala seba a ľudí, ktorí ma sem poslali. Premôcť sa je niekedy strašne fajn, aj keď sa nám nechce. A je jedno či ide o cvičenie, nechuť k práci alebo upratovanie.

3. Priority. Vidieť biedu, hlad, choroby a smrť človeka donúti sa zamyslieť a prehodnotiť priority vo svojom živote. Nielen čo sa týka utrácania peňazí za nepotrebné veci, zbytočných problémov, do ktorých sa nechávame vťahovať a žabomyších vojen, ktoré riešime. Ide však najmä o priority vzťahové. Ďaleko od všetkých, zistíte, kto si na vás spomenie aj inak ako „lajkom“ v albume s fotkami. Ozve sa vám len pár ľudí, a to sú presne tí, do ktorých treba investovať svoj čas po návrate. Ostatní skrátka nemajú čas, čo je pochopiteľné, lebo dnes ľudia v Európe všeobecne nemajú čas na pestovanie vzťahov.

4. Pocit užitočnosti a efektu vykonanej práce. Ja osobne som človek, ktorý potrebuje vidieť výsledky svojej práce. Keď dám niekomu lieky, chcem vidieť, že pomohli a pacient sa uzdraví. Toto je v Európe čoraz ťažšie dosiahnuť. Civilizačné choroby, na ktoré nemáme efektívnu liečbu a ktoré vieme len ako tak udržiavať na hranici plnohodnotného života ma deptajú. Pre pacienta aj pre lekára je veľmi demotivujúce vidieť, že liečba nezaberá, rana sa nehojí a pacient necíti úľavu. V Afrike je veľké percento chorôb infekčných a zvládnuteľných podaním antibiotík alebo iných liekov. Je krásne vidieť pacienta, ktorý bol pred dvoma dňami v bezvedomí, ako sedí, komunikuje a je. Efekt práce a výsledky sú viditeľné takmer okamžite. Navyše sa tu človek cíti užitočný, pretože títo ľudia nikoho iného nemajú.

5. Viera. Bez ohľadu na vierovyznanie, po pobyte na takomto mieste začnete veriť na zázraky. Stalo sa ich tu už toľko, že sa to inak ani nedá. Pre tieto a mnohé iné dôvody sa sem vraciam. Niečo som tu nechala, no odnášam si tiež veľa. Veľa zážitkov, poznaní, vedomostí, zručností a jeden jazyk v portfóliu, ktorý asi vôbec nevyužijem. Tuším sa tomu hovorí win-win situation 🙂

Sedíme na terase a popíjame pivo. Prvýkrát po štyroch mesiacoch som sa odvážila dať si pohár piva, keďže som stále na pohotovosti, tak väčšinou alkohol oželiem. Aj tak, komu by sa chcelo piť v takom teple? Ja, Reinhardt (náš automechanik), Fred (hlavná sestra, neznáša toto oslovenie, vraj oslabuje jeho mužnosť) a Yaj (riaditeľ našej nemocnice) posedávame na terase, užívame si príjemných 25 stupňov a preberáme uplynulé dni.

Prvou témou večera je môj odchod. Moja práca tu sa pomaly končí a ja pripravujem vyúčtovania, štatistiky a záverečnú správu. Povzdychnutia typu „ty sa máš, my sme na začiatku pobytu“ mi pripomínajú ako som závidela každému, pre koho prišlo lietadlo do civilizácie. Neviem sa dočkať bieleho piesku, chladených drinkov a mojej sestry, ktorá príde na dovolenku. Tieto Vianoce si v Keni ozdobíme palmu, ugrilujeme rybu a zaplávame v bazéne.

Dnešný deň opäť raz stál za napísanie blogu. Okrem povinnej rutiny a kriesenia sestričky, ktorá dostala maláriu, sme prijali rodiacu pacientku s krvácaním. Táto našťastie mala aj manžela aj jeho súhlas, no kým sme stihli pripraviť operačku, dieťa bolo dávno vonku. Toľko krvi som ale ešte nikdy nevidela. Prípad ako stvorený na podanie transfúzie.

V Sudáne sa transfúzia podáva asi takto:

1. Zvoláte všetkých príbuzných pacientky, ktorí sú naokolo a necháte im určiť krvnú skupinu a infekčné choroby.
2. Zistíte, že zo siedmych príbuzných majú traja rovnakú krvnú skupinu, no všetci traja majú hepatitídu, brucelózu, syfilis alebo najhoršie HIV.
3. Povzdychnete si (mimoriadne dôležitý krok).
4. Vyberiete sa do laboratória vy a necháte sa dobrovoľne obrať o pol litra krvi, lebo máte 0+ a teda môžete darovať každému a ste jediná zdravá osoba naokolo.
5. Idete sa naobedovať a výnimočne vypijete pol litra odpornej koly.
6. Pokračujete v práci ako obvykle.

Akurát, že toto nemôžete urobiť pre každého pacienta, tak niekedy podáte aj krv so syfilisom, ktorý potom vyliečite. Ale konečne pochopíte pojem komplexná zdravotná starostlivosť, hmm…

Ďalšou témou na pretrase bol smutný osud chlapca, ktorého rodičia napokon s amputáciou ani s transfúziou nesúhlasili a utiekli z nemocnice. Chlapec po ceste zomrel a túto správu nám priniesol jeden strážnik, ktorý ich stretol na ceste s mŕtvym telom. Takéto úteky z nemocnice tu nie sú nič výnimočné. Pacienti tu (a asi všade na svete) očakávajú zázraky na počkanie, najlepšie do desiatich minút. Títo ľudia navyše veria, že infúzie a injekcie sú všemocné lieky a tabletkami neraz opovrhujú ako menejcennými. Takže ak nevidia žiadny progres do dvoch-troch dní, jednoducho utečú. Nie raz sa mi stalo, že som ráno prišla na oddelenie a sestričky mi hlásili o úteku tej a tej. Väčšinou potom ľudia vyhľadajú šamana a obetujú ovce aby im navrátil zdravie. Ten samozrejme zinkasuje peniaze a nechá ich zomrieť, ale aspoň sa tvári dôležito a robí rôzne rituály, reže im do tela pre vypustenie zlých duchov a podobne. Aspoň tí ľudia zomierajú spokojní.

Sedieť na terase a popíjať pivo s kolegami po ťažkom týždni je fajn. Bude mi to tu chýbať.

Prijali sme dnes chlapca, asi päťročného. Diagnóza znie gangréna oboch nôh, sepsa, podvýživa, ťažká anémia. „Doktor Alec spravíš amputáciu však?“ pýta sa ma naša anesteziologická sestra. A som zasa raz v prdeli. Znova a znova si pozerám postup tej operácie a opakujem si cievy, na ktoré si musím dať pozor.

Začalo sa to rankou na nohách. Pravdepodobne niekde spadol, deti tu nemajú topánky a zraniť sa drsnom povrchu nie je žiadne umenie. Podvýživa a nedostatok hygieny spôsobili, že rany sa nezhojili a tak chodil so zapálenými nohami. To by stále ešte bolo na pár obväzov, dezinfekciu a antibiotiká. Keď doma plakal, že ho bolia nôžky, matka ho zbila aby bol ticho. Keď dostal horúčku a nechcel jesť, ochotne jeho porciu prerozdelila zvyšným členom domácnosti. Keď prestal chodiť, vzala ho šamanovi. Procedúry zahŕňali sypanie hliny do rany, rezanie do kože, vypaľovanie znakov na kožu a obetu zvierat. Keď nič z toho nepomohlo, naveľa ho vzala do nemocnice. Tam kde mali byť nôžky, teraz trčia kosti a opadáva mäso. Premôžem sa, potlačím dáviaci reflex aj slzy a usmejem sa naňho. Do infúzie nakážem dať sestričkám dostatok liekov od bolesti. Zajtra príde o obe nohy. Ak sa zajtrajška dožije…

Sedím na stoličke a sledujem ju ako zomiera. Napojená na infúziu, takmer v bezvedomí, leží na vyšetrovacom stole. Nemôže mať viac ako 35 rokov. Sledujem krv ako neúnavne kvapká na podlahu, kde sa pomaly rozlieva do mláky. Prichádza upratovačka, vezme vedro, nasype doň chlór a dá sa do čistenia. Nakoniec na dlážku vyleje kýbel vody, ktorý krv pohltí a ženie sa do rohu miestnosti, kadiaľ otvorom vytečie von. Odchádza a nová mláčka sa ďalej rozrastá na zemi, akoby nevedela, že ju práve teraz poumývali.

V duchu vrieskam, všetko vo mne vrie a prichádzam o posledné ilúzie o tejto krajine. O krajine kde ľudský život nie je hodný ani toľko čo kravský. Tak veľmi by som chcela niečo urobiť. Nemôžem, nemám informovaný súhlas podpísaný manželom. Vtedy sa tu neoperuje, neexistuje žiadny zákon, ktorý by mi umožnil zobrať toto rozhodnutie na seba. Ak by som predsa do toho išla, ľahko by ma mohli obviniť za prípadnú smrť matky či dieťaťa. A pomyslenie na sudánsku väznicu vo mne prebúdza pud sebazáchovy.

Zdá sa, že nikoho okrem mňa to netrápi. Sestričky vonku veselo debatujú, riaditeľ nemocnice pokrčil plecami a odišiel, z laboratória som dostala otázku, či fakt musia ten hemoglobín urobiť ešte dnes, veď už sú skoro tri hodiny. Mením jej ďalšiu infúziu a modlím sa nech sa manžel vráti v najbližších minútach. A v mladej žene zatiaľ vyhasínajú dva životy.

„Alec, si ty ešte dievča alebo si už žena?“ dostala som dnes otázku, ktorá ma zaskočila a nevedela som, čo mám odpovedať. „Hmm, a aký je v tom rozdiel?“ opýtala som sa v snahe pochopiť kam tentokrát tie moje sestričky mieria.

„Dievča si, keď chodíš do školy, nie si vydatá a nemáš deti. No a potom sa vydáš, prestaneš nosiť nohavice a staráš sa o deti. No a ty nechodíš do školy, ale vydatá nie si a nosíš nohavice, tak ako je to u vás?“ Ohromená ich pozorovacím talentom a dedukčnými schopnosťami som ani nevedela či sa chcem pustiť do tejto diskusie a hovoriť im ako je to u nás. Nechcem im vnucovať kultúru, ktorá má síce mnoho pozitív, ale aj mnoho negatív a necítim sa byť povolaná súdiť to, ktorá je lepšia. A tak som sa len spýtala: „A prečo vlastne u vás ženy nenosia nohavice?“ „Lebo by ich to tlačilo keď sú tehotné a keď nie sú tak zasa menštruujú a boli by špinavé“. Aha, pomyslela som si, aký prozaický dôvod. Tu totiž nepoznajú vložky ani tampóny, menštruáciu neriešia takmer vôbec. Tie pokrokovejšie a bohatšie majú nohavičky, ale vídam ich v ambulancii len veľmi zriedka. Zaujímavé je, že ich krvácanie je veľmi slabé a trvá krátko, ale aj tak si to neviem veľmi dobre predstaviť. Tiež sa tu ženy umývajú tak, že na oplachovanie intímnych partií používajú len vodu, ktorá stečie zhora. Žena sa nikdy tam dole nechytá, poúčanie o umývaní intímnych partií sa tu nekoná a všetky diskusie na túto tému sú pre ne maximálne zahanbujúce. Väčšinou nosia ženy sukňu a tričko, alebo nočnú košeľu, ktorú vydávajú za šaty (ja nemám to srdce im vysvetliť, že tie krásne šaty so sloníkmi a kačičkami my nosíme na spanie). Cez to potom majú prehodenú vzorovanú plachtu uviazanú ponad jedno plece. Účelom tej plachty je zachytiť prípadné nehody, ktoré urobí ich dieťa bez plienok. Aby nemuseli stále prať šaty, lebo keďže majú len jedny alebo dvoje, museli by chodiť nahé. Celkom premyslený systém.

„A prečo ty vlastne nenosíš sukňu?“ vrátili mi otázku v snahe dozvedieť sa, prečo stále chodím len v nohaviciach. Lenže najhoršie je, že ja ani odpovedať poriadne neviem. Sukne nenosím lebo mi je v nohaviciach pohodlnejšie. Mám tu jednu broskyňovú sukňu, ktorú som mala raz v kostole a raz v Keni na pláži. Okrem toho, že nepovažujem pôrodnicu na vhodné miesto na nosenie sukne a holých nôh, mi iný dôvod nenapadá. Prečo sme si vlastne odvykli nosiť sukne?

„Neviem“ popravde som odpovedala: „cítim sa pohodlnejšie v nohaviciach.“ „To znamená, že si ešte dievča. Keď vyrastieš, aj ty budeš nosiť sukne.“

Včera podvečer si ma cestou z nemocnice odchytila Elisabeth, naša pôrodná asistentka, ktorá má na starosti prenatálnu poradňu. Elisabeth mám veľmi rada, je to jedna z najvzdelanejších žien, aké tu sú, často je spovedníčkou sestričiek a pacientiek. Je v siedmom mesiaci tehotenstva a napriek tomu, že už ďalšie bábo nechcela, zdá sa mi, že sa predsa len teší. Myslela som si, že chce aby som jej spravila kontrolný ultrazvuk, aj keď som jej ho robila pred mesiacom. Sudánske ženy chodia veľmi radi na ultrazvuk, mám pocit, že je to pre nich niečo ako televízia, kde si môžu pozrieť svoje vnútro. Dokonca si často vymyslia zdravotné problémy, lebo vedia, že ich vyšetrím aj ultrazvukom. Vynaložila som veľa úsilia na to, aby som ich odnaučila klamať mi, radšej nech sa mi priznajú, že chcú len vidieť bábo, ako keby som ich mala napchávať tabletkami zbytočne.

Elisabeth si však na moje prekvapenie vypýtala tehotenský test. „Vieš doktor Alec, mám podozrenie, že moja sestra je tehotná“ znelo vysvetlenie. „A keďže v laboratóriu testy došli, myslela som, či nemáš náhodou taký ten prúžok, čo sa ociká.“ Takéto veci naozaj nezvyknem nosiť so sebou, tak som jej ponúkla, nech sestru privedie na ultrazvuk. Na čo ma znova prekvapila: „Vieš, to nemôžem, lebo moja sestra nie je vydatá a keby sa to niekto dozvedel, bol by to veľký problém. Navyše je to len podozrenie a neviem ako ju sem mám dostať.“ Nakoniec sme sa dohodli, že predsa len privedie sestru na vyšetrenie, keďže sa sťažuje na bolesti brucha a chrbta, najlepšie v sobotu, keď nie je veľa personálu v nemocnici a uvidíme. Dnes ráno som sa teda mala tú česť zoznámiť s jej sestrou, ktorú dotiahla z domu nasilu, lebo mladá samozrejme vytušila, že návšteva u doktora bude problém. Ženy tu majú na bruchu len veľmi málo podkožného tuku, takže už keď si líhala na vyšetrovací stôl a odokryla brucho, tipla som to minimálne na šestnásty týždeň. Tip mi však nevyšiel, malá sestra našej Elisabeth je v dvadsiatom týždni a čaká dievčatko. „A čo teraz?“ spýtala som sa (deli si asi nedáme, napadlo mi). Nevydatá tehotná je veľký problém. „Pošleme ju za mužom, ktorý to spôsobil a ten musí urobiť ponuku na svadbu a zaplatiť kravy. Hlavne to prosím nikomu nehovor, lebo by ju zbili a už by sa nemohla vrátiť domov. Vieš tu muži tie kravy berú veľmi vážne.“

Bolo mi mladej ľúto, no zároveň som bola rada, že má sestru akú má. Vyriešia to potichu, bez zbytočných problémov, mladá sa vydá a dohodne sa splátkový kalendár za kravy. Naposledy, keď nám tu otehotnela jedna sestrička, ktorá nebola vydatá, tak ju zbili do krvi a musela utiecť z domu. Mala šťastie, že nepotratila. Debaty o rodovej rovnosti sa tu skrátka nekonajú. Žena menštruuje, tak sa vydá, rodí a stará sa o domácnosť do konca života. Minule sa mi jeden z nášho mužského personálu pochválil, že jeho sestra sa vydala ako trinásťročná, teraz má 22 a štyri deti. Čakal, že budem žasnúť, lebo teraz sú všetky ženy z jeho rodiny veľmi vysoko cenené ako schopné vynosiť veľký počet detí v krátkom čase. Žasnem, to áno, ale asi nie tak ako by chcel. Nechcela by som vyrastať v dobe a krajine kde sa žena sama nemôže rozhodnúť o tom kedy, ako a s kým chce mať deti. Ešte, že na Slovensku sme zatiaľ slobodné.

Vstávam okolo pol ôsmej. Osprchovať, umyť zuby a ísť na vizitu. Každý deň bez výnimky, aj v sobotu a nedeľu. Skontrolovať pacientky či sa uzdravujú, zmeniť liečbu, prepustiť domov, predpísať lieky. Vo voľnom čase, keď mám menej práce, si k nim občas sadnem a rozprávame sa. Ukazujú mi veci a nazývajú ich menami v ich reči. Ja na tie veci ukážem tiež a nazvem ich slovenským menom. A tak sa hráme a učíme sa rozumieť jeden druhému. Občas mi je zle, smutno, clivo a ťažko. Aj vtedy však musím ísť do nemocnice. A ony to vždy vedia. Včera som šla na vizitu unavená a nevyspatá a po príchode na oddelenie som len ospalo zahlásila: „Či bák.“ Odpoveďou na pozdrav mi však nebolo „Ačin karáč“, ako obvykle, ale zborové a jednohlasné: „Dobri ráno“. Museli to tie moje pacientky nacvičovať riadne dlho. Začala som sa smiať, ony so mnou a únava zmizla.

Dnes bolo ráno krásnych 26 stupňov. Potešila som sa zamračenej oblohe a potichu dúfala, že možno aj troška spŕchne. Ešte včera som sa potila v ambulancii pri štyridsiatich troch stupňoch a hoci ja mám teplo veľmi rada, musí byť nablízku aspoň bazén aby som si ho mohla užiť. Obliekla som si trojštvrťové tepláky, v ktorých chodím do nemocnice, tričko s krátkym rukávom a vybrala som sa do nemocnice. Pochopila som, že 26 stupňov je pravdepodobne sudánska definícia treskúcej zimy, lebo ľudia mali svetre, čižmy, bundy a zahliadla som aj jednu kožušinovú baranicu. Čakáreň poloprázdna, veď kto by v takej zime chodil doktorovi, sestričky z oddelení svorne sedeli okolo ohniska, na ktorom sterilizujeme nástroje a popíjali horúci čaj. Mama Agneth mi s prísnou tvárou dokonca nakázala sa vrátiť a obliecť si niečo na seba, lebo vraj určite prechladnem! A keďže mamu Agneth treba poslúchať, vrátila som sa poslušne v mikine, potiac sa ako kôň. Po vizite sme si sadli okolo ohňa aj s pacientkami (sterilizáciu nástrojov sme odložili na neskôr) a začali sme preberať počasie. Tri ženy pri tom lúpali arašidy a potom ich pražili. Jedna varila na obed akúsi lokálnu kašu, druhá k nej robila omáčku, ďalšia prala šaty. Takto sme sa rozprávali, podchvíľou som vybavila nejakú tú pacientku a zabávala sa na rečiach jednoduchých žien. A ony sa pýtali. Vždy sa pýtajú. „Koľko máš rokov? Máš muža? Koľko máš detí? Ako je u vás? Máte tam takúto kašu? Čo jedávate? Arašidy u vás rastú?“ „Nie“ odpovedala som trpezlivo „nerastú, lebo my máme u nás celý rok takúto zimu a niekedy ešte aj zimšie. Ale zato aj my máme radi arašidy, len ich dovážame z Afriky.“ Spokojne si prikyvovali, že konečne majú v tom Sudáne niečo, čo my nemáme, teplo a arašidy. Keď dopražili, tak mi do vrecka nasypali orieškov a trvali na tom, že si ich mám zobrať. Vraj tieto sú iné, domáce. Aby mi vraj bolo teplo. A tak idem domov s arašidmi, ktoré ma pália vo vrecku a zohrievajú na duši.