Samozrejmosť

Po vyšetrení všetkých dnešných pacientok som si na chvíľu sadla k Sudáncom, ktorí tu pracujú ako sestry a rozoberali sme medzikultúrne odlišnosti. Dozvedela som sa, že by som mala byť poctená ponukou na sobáš za 100 kráv a nie odmietať, to sa predsa nerobí. A samozrejme, že by som mala hneď zabudnúť na Slovensko a Európu, lebo vraj som príliš pekná na to, aby ma nechali len tak odísť. Na čo som im teda vysvetlila, že u nás sa za nevesty neplatí a že si môžme celkom slobodne vybrať za koho sa vydáme. Záblesk nádeje v ich očiach, že by mohli mať belošku a ešte aj zadarmo ma naozaj pobavil. Nedalo mi nespýtať sa, či by chceli doma ženu, ktorá neuvarí na ohni, neoperie v rieke a nechce viac ako jedno dieťa (prípadne nechce žiadne). Po vysvetlení všetkých týchto skutočností sme sa dohodli, že sa predsa len vrátim na Slovensko.

Ďalšia vec, ktorú som si dnes uvedomila je, že síce viem zašiť rôzne časti ľudského tela, no s odevmi je to horšie. Neviem či je to tým, že v dobe 5eurových tričiek od Ázijcov sa nemusíme dvakrát snažiť veci zašívať, alebo tým, že na tieto veci úspešne „používam“ mamu, ale musela som ísť až do Sudánu, aby som si zašila gate. Tuším sa tu naučím viac ako som si myslela.

Do tretice ma dnes prekvapili naše kuchárky, ktoré keď zbadali môj zhnusený obedňajší výraz v tvári, keď som zbadala znova kozu s ryžou, neváhali a na večeru mi pripravili pizzu! Nie je to to isté ako keď doma pečiem pizzu ja a Lullu šúpe cesnak a púšťa mi pri tom dookola stále jednu a tú istú pesničku, ale aj tak! Pizza v Sudáne je nebíčko v papuľke…

Vlastne som tým všetkým chcela povedať: Vážme si čo máme, lebo to nie je samozrejmosť. Otravné matky a večne nasrdené segry nie sú samozrejmosť. Jedlo, čistá voda, práčka, elektrina a internet nie sú samozrejmosť. Mohli sme aj horšie dopadnúť…

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *