Návraty

Sú pre mňa vždy ťažké. A najmä v zime, ktorú som nikdy nemala rada. Asi to nemám v génoch alebo čo, ale na lyžiach som nikdy nestála, sneh je pre mňa zmrznutá voda a žiadnu romantiku ani krásu v ňom nevidím. Odkedy som sa vrátila zo slnečnej Afriky, nosím troje ponožky, dva svetre, no nič nepomáha a mne je stále zima.

Výdobytky civilizácie ako nákupné centrá a plné obchody ma bavia chvíľku a potom mi začnú vadiť ľudia. Ľudia, ktorí nezdravia a neodzdravia. Predavačky a čašníčky, ktoré sa tvária, že ich bytostne obťažujem svojou prítomnosťou v obchode. Tiež prehnane servilné predavačky, snažiace sa nanútiť mi tovar za každú cenu. Nevadí, že mi je to malé, veľké, vyzerám v tom otrasne, dušujú sa, že vyzerám úžasne a že podobná akcia sa už nebude opakovať. Cez víkend som v žilinskom Auparku našla v jednom obchode v skúšobných kabínkach tabuľku v zmysle: „Odnášajte si veci po sebe láskavo na miesto!!!“ Dva svetre, ktoré som si vyskúšala a nesedeli mi, som preto položila presne pod tú tabuľku. Asi by som nemala problém si veci odniesť na miesto, no to by ten papier musel pridať slovo prosím a ubrať výkričníky. V zdravotnej poisťovni ma však milo prekvapila úradníčka, ktorá namiesto toho, aby ma poslala do iných dverí, prípadne na inú pobočku (ako tri úradníčky predtým), si ma posadila, vysvetlila mi všetky záležitosti, odporučila riešenie a popriala mi veľa šťastia. Na Slovensku sa vám totiž môže stať, že napriek tomu, že ste šesť rokov študent denného štúdia, po návrate domov si nájdete zablokované (všetky) účty exekútorom, pretože v poisťovni vás vedú ako neplatiča. Nuž, aj toto je skúsenosť.

Takmer denne sa vytočím pri správach a napriek odhodlaniu ich nepozerať, si ich aj tak vždy zapnem. Netuším ako je možné, že napriek toľkým očividným klamstvám má niekto stále v predvolebných prieskumoch vyše päťdesiatpercentné preferencie, že video o kresťanských ideáloch nášho pána premiéra mi okamžite zaspamuje facebook a že mi ho má niekto potrebu ešte pustiť aj po telefóne. Tiež nechápem, že ako sa mohlo stať, že kým som nebola doma, ľudia si zvolili ako svojich zástupcov osoby, ktoré sú verejne za robenie poriadku v štýle druhej svetovej vojny a postavia si na tom ešte aj kampaň. Kam som sa to vrátila? Návraty domov sú ťažké. V tejto krajine zavládla zima a to nielen v počasí.

Ísť či neísť na misiu?

V poslednej dobe stretávam ľudí, ktorí mi vravia, že rozmýšľajú o misiách a humanitárnej pomoci v Afrike. Počúvam reakcie: „Hneď by som šiel/šla!“ alebo „Wau, to je super, vezmeš ma?“ Chápem, že predstava odísť do Afriky, zachraňovať svet a pomáhať malým chudobným deťom je vzrušujúca a módna, no odísť na projekt je v prvom rade úplne o iných veciach. Keď sa človek začne pohrávať s touto myšlienkou, mal by si ujasniť veľa vecí vopred a predísť tak sklamaniam s nesplnených očakávaní.

Motivácia

Bola som raz na jednej prednáške o misijnej práci, kde to jeden profesor zhrnul veľmi presne. Existujú dva typy motivácie. Motivácia „ja“ a motivácia „ty“. Ľudia s motiváciou typu „ja“ chcú ísť na projekt vidieť, zažiť, pofotiť (áno, aj s takou reakciou som sa už stretla!) a akosi pritom zabúdajú na to, prečo ich tam posielame. Ľudia s motiváciou typu „ty“ by sa zasa najradšej rozdali a do roztrhania a úplneho vyčerpania pomohli všetkým a spasili svet. Potom prídu z projektu vychudnutí, unavení a chorí. Nielen fyzicky. Rovnováha je dôležitá, v prvom rade je to pracovná cesta, nie cestovná kancelária. Máte pracovnú dobu, no často sa od vás očakáva, že budete k dispozícii aj mimo nej. Na druhej strane, psychohygiena a čas pre seba sú na misiách veľmi dôležité a preto na ne netreba zabúdať. Len ak vy budete zdraví a v pohode, môžete byť na osoh druhým. A ešte jedna poznámka k motivácii. Pred zničenými vzťahmi, rodinnými problémami, zlou prácou a nespokojnosťou neutečiete ani v Afrike, Ázii a ani na Sibíri. Všetko si vás počká, to mi môžete veriť.

Samostatnosť a flexibilita

Očakáva sa od vás, že ste dospelý človek, plne zodpovedný za všetky svoje rozhodnutia, schopný sám prežiť tri mesiace a viac, na miestach, kde sa belosi vyskytujú len málo, alebo vôbec. Zabudnite na podmienky typu: „idem, ale len s tebou/kamoškou/frajerom.“ Ak nie ste schopní prežiť sami, ani milión ľudí okolo vás vám nepomôže. Tiež sa vám často stane, že vám na poslednú chvíľu zmenia cieľovú destináciu, podľa toho, kde vás je najviac treba. Takže sa treba pripraviť na najhoršie a byť potom príjemne prekvapený. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ľudia sa podceňujú a väčšinou zvládnu oveľa viac ako si myslia.

Tolerancia

Musíte vedieť tolerovať: stratu súkromia, znížené hygienické štandardy (ako suchý záchod, občasné výpadky vody a elektriny), hmyz a iné potvory (šváby, škorpióny a hady). Do tejto kategórie spadá aj tolerancia iných rás a kultúr ako je tá naša. Je obrovskou chybou myslieť si, že iné zvyky a kultúry sú horšie alebo lepšie. Nie sú, sú len odlišné a vy nie ste na projekte na to aby ste ich posudzovali. Niekedy sa to ťažko prijíma, sama som s akceptáciou odlišnej kultúry veľakrát mala vnútorný problém.

Jazyková vybavenosť a vzdelanie

Nie nadarmo nám rodičia hovorili: „Deti, učte sa jazyky.“ Ako strašne ma to otravovalo! Ale angličtina na projektoch musí byť samozrejmosťou, francúzština je výhodou. Organizácia, cez ktorú chodím ja, má prevažne projekty humanitárne a zdravotnícke, preto medicínske vzdelanie je základom. Okrem toho sa uplatnia učitelia, logisti, sociálni pracovníci a občas aj technické profesie. Takisto skúsenosti v odbore sú výhodou. Ak máte za sebou štyri roky štúdia medicíny a chcete ísť na prázdniny pomáhať do rozvojových krajín namiesto erazmu a uprednostnia doktora s dvojročnou praxou, nemáte byť prečo sklamaní. Ak to veľmi chcete, raz sa vám to podarí.

Takže ak som vás týmto všetkým neodradila a stále si myslíte, že je rozvojová a humanitárna pomoc je pre vás a že by ste vedeli byť prínosom a pomôcť svojou prácou, pustite sa do hľadania. Organizácií ponúkajúcich možnosť spolupracovať je viac ako by ste si možno mysleli.

Karibu Kenya

Niečo na tej Keni je. Život a čas tu plynie neuveriteľne pomaly, pre nás Európanov niekedy až neznesiteľne. Ale asi práve táto pomalá rýchlosť robí z Kene ideálne miesto na dovolenku. Tu sa neponáhľa nikto nikam, akoby čas bola jedna zbytočná veličina, ktorou zaoberať sa je úplne pod úroveň ľudí, tu žijúcich. Na letisku si počkáte na kufre s prehľadom aj hodinu. V hlavnom meste sú také dopravné zápchy, že sa vám často stane, že v aute strávite aj celý deň. Veľkú väčšinu obchodov otvárajú okolo deviatej ráno (veď ktorý blázon by skôr vstával?) a vybaviť úplne banálnu záležitosť na úrade trvá aj dva dni. Naučíte sa trpezlivosti, pokore a spomaliť. Uvedomíte si, že nemusíte stihnúť všetko dnes. Niektoré veci skrátka počkajú deň, týždeň aj mesiac. Preto mám túto krajinu rada.

Keňa je na tom neporovnateľne lepšie ako Južný Sudán. Vždy keď prilietam z Juby, Nairobi mi pripadá ako vrchol civilizácie. Asfaltové cesty a vysoké budovy všade. Tečúca voda z kohútika a supermarkety plné ovocia. Keď prilietam z Európy, prvá vec, ktorá ma vždy na letisku dostane, je vzduch. Úplne iný ako u nás, vlhký a teplý. A okrem toho tá všadeprítomná špina. Nairobi je veľmi špinavé mesto, aspoň jeho okrajové štvrte. Preto väčšina ľudí, dovolenkujúcich v Keni, sa utieka na pobrežie alebo do národných parkov, v snahe vyhnúť sa preľudneným mestám. U mňa to tiež nie je inak, vždy keď môžem, vyberiem sa v Keni k moru.

Na pobreží sa to síce hemží nemeckými turistami, no napriek tomu je tu dostatočný kľud na to, aby si človek pretriedil a poukladal niektoré myšlienky. Turisti ostávajú v rezortoch pri bazéne, takže pláže sú väčšinou prázdne a to mám rada. Pridajme neuveriteľne biely piesok, čistý a teplý indický oceán a máme miesto, z ktorého sa človeku ani nechce vrátiť domov. Ráno o šiestej, keď chodím behávať, na pláži nie je nikto okrem rybárov, ktorí z mora vyťahujú čerstvé krevety, tuniaky, kalamáre a homáre. Tie potom chodia predávať do hotelov a reštaurácií a z toho žijú. Okrem toho sa snažia turistom predať všetko od čertvých kokosov, cez rôzne suveníry, až po seba samých, čo mi je neuveriteľne ľúto. Sexturizmus tu prekvitá, stretnúť osemdesiatročného Nemca s mladou Keňankou nie je nič výnimočné. Samozrejme, naopak to platí tiež. Toto je odvrátená strana života v Keni. Pre bieleho turistu raj, pre domácich ľudí každodenná ťažká práca, aby dovolenkárom splnili všetky priania. Už o šiestej sledujem autobusy zvážajúce z dedín čašníkov, chyžné a kuchárov, ktorí sa v rezortoch snažia o lepší život pre seba a svoje rodiny. Práca je to platená na miestne pomery veľmi dobre a tak sa málokto sťažuje. Obyčajný človek v Keni, ktorý nemal to šťastie získať štipendium na vysokú školu, lepšiu prácu nedostane. V tom horšom prípade ľudia pracujú v hlavnom meste v továrňach v podmienkach ako za Márie Terézie a bez nároku na voľno. Žiadny zákonník práce, dovolenka, PN, víkendy. Si chorý? Nech sa páči, na tvoje miesto vonku čaká 20 ďalších ľudí. Život na pobreží je preto akýsi ľahší. Dostatok ovocia a zeleniny, ryby a morské plody, príjemné podnebie a turizmus, poskytujúci prácu miestnym ľuďom, robia z týchto miest dobré miesto pre život. Takže karibu Kenya, vitajte v Keni. Taký je život tu, voňajúci mangom a soľou z mora.