Víkend s deťmi v Bratislave

Chlap jednej mojej kamarátky sa raz vyjadril, že v budúcom živote by chcel byť mojím dieťaťom. Kvôli tomu, že stále niečo podnikáme. Konkurz na budúce moje deti vypíšem, môžete sa zahlásiť potom.

Zásadná podmienka výletov s mojimi deťmi však je, že s raptormi sa dá už dohodnúť a život s nimi je oveľa ľahší odkedy rozprávajú a chodia. Aj tak sú  dni, kedy nejdeme nikam a vtedy na instagrame vidíte fotky z postele (lebo to je obvykle jediné čisté miesto v byte). Kým boli malé, veľmi som s nimi nikam nechodila a ak áno, tak len s rodinou. Väčšinou som z výletov totiž prišla neschopná pokračovať v normálnom živote, zrelá na dva-tri panáky. Čiže ak máte dvojičky do dvoch rokov, vôbec sa vám nedivím, že nikam nechodíte. Nech je vám útechou, že to bude omnoho lepšie, už čoskoro. Pokračovať v čítaní „Víkend s deťmi v Bratislave“

Strach

Sedela som v malom deväťmiestnom lietadle a v ušiach mi hral najnovší album Adele: „So go on and take it, take it all with you, don’t look back…“ Bolo mi zle, v malých lietadlách máte pocit, akoby ste leteli v plechovke od koly. Medzi vami a vzduchom je tenká vrstva hliníka, z ktorej by raz pokojne mohli byť vidličky do školskej jedálne. Nie raz som tam nechala obsah žalúdka (v lietadle, nie v školskej jedálni). Pokračovať v čítaní „Strach“

Nútite deti jesť? Prečo?

Ninka sedí nad polievkou a vôbec nechce jesť. Ja som zúfalá, lebo neviem čo s ňou a Eliška to všetko sleduje a nechápe. Vyhrážam sa jej, prosím ju, dohováram, neplatí nič. Horko-ťažko do nej dostanem dve ďalšie lyžičky a posielam ju preč. V tom počujem z obývačky zvuk vracania a bežím eliminovať škody.

Pokračovať v čítaní „Nútite deti jesť? Prečo?“

A ďalej?

Stojím v preplnenom autobuse, na niekoľkých zastávkach sme nechali ľudí na ulici, pretože sa skrátka nevmestili dnu. Počúvam tie rozhovory, je to niekedy veľmi inšpiratívne.

„Helka, idem sem k tebe sa postaviť, henten tam nese nejaké ty lišty, či co.“

„Nááá, to budú asi na transparenty, nevíš, že je pochod dneskaj?“

„Ahááá, tak to je dobre. Nech len idú mladí. Treba.“

„Veď je to ich budúcnosť, som rada, že sa zobudili konečne.“ Pokračovať v čítaní „A ďalej?“

Poctivo

Pôvodne som vám chcela napísať článok o tom, ako som do Ománu cestovala a ako ma do krajiny nepustili a ako som si letenku kúpila a vrátila sa naspäť domov. Verím, že ako všetko v živote, ani toto sa nestalo náhodou a malo to tak byť. Mám byť doma s Eliškou, ktorá sa vôbec nemá dobre, mám ísť zajtra na pochod proti tejto vláde, ktorá je symbolom klamstiev, podvodov a nepoctivej práce.

A o tom chcem teraz aj písať. A síce, o nepoctivosti v tvorbe a v detskej móde. Chcem vás poprosiť, aby ste článok zdieľali a pomohli tak mamám sa rozhodnúť, aké veci chcú aby ich deti nosili. Pokračovať v čítaní „Poctivo“

4 užitočné veci do domácnosti s malými bábätkami

Tento článok píšem len tak, nie je sponzorovaný žiadnou firmou a úprimne by som chcela, aby mi niekto tieto veci poradil, keď boli baby malé. Týchto pár vecí mi často zachránilo nervy, alebo uľahčilo život. Niektoré mi poradili skúsenejšie mamy, na niektoré som musela prísť sama. Každopádne toto múdro vám teraz odovzdávam, budem rada, ak niekomu pomôže: Pokračovať v čítaní „4 užitočné veci do domácnosti s malými bábätkami“

Aktuálne z domova

Hlásim sa, tentokrát len tak. Nepíšem žiadny srdcervúci článok, ani poviedku. Idem vás potešiť (dúfam) najnovšími udalosťami z domova. Z nášho teda, lebo udalosti zo všeobecných správ nie sú úplne najveselšie.

Ako ste mali možnosť vidieť, detská izba prešla rekonštrukciou, ktorá spočívala vo výmene postelí pre bábätká na postele pre malé deti. Naschvál nechcem napísať, že pre veľké, lebo s tým sa ešte zmieriť nechcem. Okrem toho som nestihla vymaľovať a ani väčšinu dekorácií správne použiť a zladiť. Výsledkom je polodokončená izba, ktorá je ale funkčná a tak to zatiaľ stačí. V lete po maľovaní stien, to už možno bude vyzerať tak, ako chcem. Pokračovať v čítaní „Aktuálne z domova“

Babička

Utiekla som. Do Lidlu. Doma sa stádo velociraptorov rozhodlo, že dnes je ten deň, kedy ma privedú do Piňelky. V hlave mi hrala stále dokola pesnička: „Tu-ba, tu-ba, pre slimáka Ku-ba…“ Niektoré rozprávky pre deti sú fakt pekné, ale fakt nie päťstoosemdesiatykrát denne, 30 dní do mesiaca. Vtedy niekedy ujdem a nakupujem potraviny. Mám tak pocit, že som užitočná pre domácnosť a menšie výčitky, že utekám od detí. Pokračovať v čítaní „Babička“

Adrián

Stojím na pošte, čakám v nekonečnom rade na detské veci, čo som si objednala cez internet. Neboli lacné. Aj keď nie som zástancom kupovania značiek a predražených vecí, niekedy aj ja uletím, keď sa mi niečo veľmi páči. Najmä pri detských veciach. Myslím, že to určite poznáte.

Asi dve miesta predo mnou stála rodina, ktorá zjavne nemala peniaze ani na nové veci, nieto na značkové. Mama, mohla mať asi 40 rokov, ale bola úplne šedivá, bolo na nej vidno, že život nemala práve ružový. Otec opitý. Mali so sebou syna, ktorý mohol byť prvák alebo druhák, taký ten vek, kedy ešte máte všetečné otázky, ale už sa to až tak nepatrí.  Pokračovať v čítaní „Adrián“

Máme jeden rôčik

Prisahám, že ak ešte raz uvidím popisok k fotke dieťaťa v zmysle:

„Najväčšie šťastie nášho života“ prípadne: „Nevedela som, čo je láska, kým si neprišiel“ tak sa asi dogrcám. Občas si inak predstavujem, že aj v 18tich rokoch s trojkou zo správania za fajčenie trávy na školskom dvore, dá nejaká matka foto s podobným popisom. Pokračovať v čítaní „Máme jeden rôčik“