Agnes

Agnes má 35 rokov, 3 deti, manžela a prácu. Pochádza z Ugandy, no tak ako mnohí jej krajania odišla pracovať pre medzinárodné organizácie do Sudánu. Dôvodom sú peniaze. Ako anesteziologická sestra v Ugande by zarobila 150USD, takto má až štyrikrát viac. A to je v Ugande plat kráľovský.

Musela pre to veľa obetovať, jej najmladšie dieťa má niečo vyše roka, no muselo ostať doma spolu so súrodencami a starými rodičmi. Agnes ich neuvidí pol roka. Manžel Jimmy je pediater, prišiel pracovať do Sudánu s ňou. Takto si spoločne našetria na dom a na svoj veľký sen – ísť sa pozrieť do Európy. Stretli už veľa našich lekárov a chcú vidieť Slovensko. Okrem toho ešte aj Paríž a Viedeň. Ale najmä to Slovensko. Zaujímajú sa o to, prečo sem lekári chodia aj keď doma zarobia viac, sú blízko svojim rodinám a v podnebí, ktoré im je prirodzené. Napriek tomu, že sú inteligenciou národa alebo možno práve preto, majú jasné názory a striktne sa držia svojej kultúry. Agnes rozpráva okrem svojho rodného jazyka ešte aj luganda, svahilsky, plynule dinka, anglicky a francúzsky. Momentálne sa pohráva s myšlienkou začať sa učiť nejaký iný jazyk. Pracuje od rána do večera, nikdy nikomu neodmietne pomôcť a každú nedeľu chodí do kostola. Nemá mobil, notebook a nenosí nohavice. Na matku sa nepatrí nosiť nohavice, dávala by tak zlý príklad dcéram, povedal Jimmy a ona poslúcha. Veď je to jej manžel, nikdy ho ani inak nenazve, len môj manžel. On samozrejme mobil má, vysedáva na fejsbuku a nohavice nosí tiež. Nikomu tým zlý príklad nedáva. Agnes je zvláštna osoba, vždy šťastná, nikdy sa nesťažuje a s pokorou prijíma všetko, čo jej život prinesie. Priala by som jej aby si našla dobré miesto v jej krajine a mohla tak ostať blízko deťom. Aby mohla vidieť Európu. A na tom Slovensku jej rada budem robiť sprievodcu.

Ženy kmeňa Dinka

Každoročne sa na prelome októbra v tejto oblasti koná tradičná slávnosť výberu neviest. Včera som sa v nádeji na dobré fotky vybrala pozrieť ako také tradičné Dinka tance vlastne prebiehajú. Nepodarilo sa mi síce odfotiť nič svetoborné, no exkurzia to bola poučná.

Slávnosť výberu neviest – Južný Sudán 2013

Všetky dievčatá, ktoré už menštruujú sa poobliekajú, vyzdobia, vezmú si dáždniky a píšťalky a idú sa predviesť. Tak popri nemocnici sledujem skupinky vysmiatych dievčat ponáhľajúcich sa na miestnu pristávaciu dráhu pre lietadlá. Na mieste si potom vyzlečú vrchy aby bolo vidieť prsia, natrú sa zmesou kravského lajna a hliny a tancujú. Vlastne to ani nie sú tance, ale skôr akási promenáda, aby si ich potenciálny ženích všimol.

Muži zasa súťažia v behu a iných disciplínach aby dokázali svoju silu a schopnosť postarať sa o rodinu. Popri súťažení si zároveň hľadajú budúcu nevestu. Kritériá v tomto kmeni sú jasné: musí byť vysoká a chudá, čím bledšia pokožka, tým lepšie. Pevné prsia, veľký predkus a prípadne vybité predné zuby sú takisto znakmi veľkej krásy. Podľa toho ako nevesta vyzerá, či je zdravá, z koľkých detí pochádza, sa potom zjednáva cena. Jedna pekná mladá zdravá žena má cenu asi 50 kráv. Vlastníkmi toľkých kráv sú však väčšinou muži, ktorí už majú čosi za sebou a tak tie najmladšie a najkrajšie majú manžela, ktorý už má okolo 60 rokov. Dievčatá si nevyberajú, robia to za nich otcovia a bratia, ktorí si potom za tie kravy kúpia nové ženy. Pozerajúc sa na tie dávne rituály som pochopila, že tento kmeň má k spoločnosti 21. storočia ešte aspoň päťstoročnú cestu. Svadba sama o sebe tu nie je nejakým veľkým rituálom, keď sú zaplatené kravy, nevesta sa presťahuje do nového domu. Každá manželka musí mať dom vlastný, takže v okolí je veľa domov v skupinkách po troch, štyroch. A do roka musí otehotnieť. Inak ju manžel môže vrátiť ako tovar v záruke a vypýtať si naspäť kravy. A tak mnoho mladých dievčat chodí do mojej ambulancie pýtať si tabletky, z ktorých zaručene otehotnejú, lebo nechcú byť vrátené naspäť. Jedno dieťa však nestačí. Mladá žena tu rodí raz za dva roky. Dva roky totiž dojčí a manžel sa jej vtedy nesmie dotknúť. Ale potom je čas na ďalšie dieťa. Čím viac detí tým lepšie.

Pýtala som sa svojich sestričiek prečo je to tak. Vraj preto, lebo tu aj tak polovica detí zomrie a druhú potrebujú na to aby mohli ďalej bojovať s arabským severom. Sestričky v ambulancii majú tiež deti, prípadne sú tehotné, a to sú na miestne pomery veľmi vzdelané ženy. Keď sa ich pýtam, koľko by chceli detí, tak odpoveď je vždy najmenej 7. A vôbec nepochybujem o tom, že tento počet niektoré o päť rokov dosiahnu. Tu totiž vôbec nie je problém si dieťa vziať do práce. Deti si strážia medzi sebou a ja kľudne s vizitou počkám kým sestra dokojí bábo. Iný kraj, iný mrav. Často rozmýšľam o tom, či im takto nie je lepšie. Nemôžu sa síce o ničom samé rozhodnúť, ale nemajú ani žiadne starosti o budúcnosť. Všetko predsa ide podľa plánu. Zaplatiť kravy, vydať sa, rodiť deti a zostarnúť…

Mama Agneth

V Sudáne patrí oslovenie mama veľmi váženým starým ženám, ktoré majú viac ako 5 detí, kopu vnúčat a splnili si tak svoju úlohu v kmeni; ostatné ženy sa oslovujú krstným menom, muži oslovuj ženy zasa priezviskom. Mama Agneth nemá viac ako 45 rokov a aj deti má iba 4. Napriek tomu jej nikdy nikto nepovedal inak, ani ja nie.

Pracuje v nemocnici odkedy ju Lekári bez hraníc postavili. Dostala prvotriedny výcvik a za svoj život odrodila viac detí ako mnohí lekári, čo tu boli. Nikdy nezabudne vyšetriť pacientku predtým ako ma zavolá a čo je ešte lepšie, to vyšetrenie je vždy do bodky presné. Vlastne má v sebe niečo európske, niečo, čo sa snažíme naučiť všetok personál v nemocnici. Presnosť, zmysel pre poriadok, poctivosť, dochvíľnosť. Na Sudánku až zvláštne. Presne o deviatej je všetko nachystané na vizitu, karty rozdané, tlaky a teploty zmerané, pacientky poslušne čakajú na posteli, príbuzných vyhodí von. Pamätá si, ktoré lieky naordinujem, aj ktoré máme v skrinke a ktoré naopak musí priniesť z lekárne. Nikdy nezabúda podať liečbu, objednať testy v laboratóriu a nahlásiť mi výsledky. Vlastne mám pocit, že mama Agneth ma vôbec nepotrebuje. Vie presne zmerať v koľkom je žena týždni tehotenstva podľa veľkosti brucha ešte skôr, ako jej to ja poviem podľa ultrazvuku. Na ultrazvuku rozozná bijúce srdiečko, niekedy aj pohlavie dieťatka skôr ako ja. V noci ma zásadne nebudí kvôli pôrodom, predsa dosť, že ona musí byť hore. 1A ja jej verím viac ako sebe. Je majsterka sveta v presviedčaní. Prísnym tónom hlasu nakáže každej pacientke, čo treba urobiť a námietky nemajú zmysel. Ako jediná si môže dovoliť presviedčať aj manželov pacientok, ktorí majú v Sudáne hlavné a zásadné slovo. Ženy tu nie sú svojprávne a o všetkom rozhoduje manžel, brat alebo otec. A tí mamu Agneth tiež poslúchajú na slovo. Autorita je tu niečo, čo sa nedá získať farbou pleti, vzdelaním, postavením alebo peniazmi. Autoritu v tejto krajine majú ľudia, ktorí pre kmeň a komunitu urobili zásadné veci. Mama Agneth by pokojne mohla ísť aj do parlamentu, myslím, že by ich všetkých postavila do pozoru, rovnako ako mňa, keď idem na vizitu neskoro.

Zodpovednosť

Jeden z najmúdrejších doktorov, akých som kedy stretla, mi raz povedal: „Sašenka, medicína je o zodpovednosti. Celý život je o zodpovednosti. Najprv za seba, potom za najbližších a nakoniec za tých, ktorí ti boli zverení. Nie je ťažké operovať človeka, oveľa ťažšie je rozhodnúť sa to urobiť.“

Vždy keď idem na operačku si na to spomeniem. V piatok som stála pred rozhodnutím: cisársky rez bez elektrokoagulácie a možnosti podania transfúzie alebo pokúsiť sa o prirodzený pôrod u pacientky s deformáciou bokov? Cisársky rez je pomerne krvavá operácia, elektrokoagulátor vám v prípade potreby pomôže krvácanie zastaviť, transfúzia nahradí krvné straty a keby bolo úplne najhoršie, maternica sa dá vybrať. Nič z potrebného na to tu nemám. Na druhej strane, prirodzený pôrod u takej pacientky, bez pôrodníckych kliešťov, vákumextraktora a iných vymožeností modernej gynekológie je takisto čistý risk. Našťastie ultrazvuk rozhodol za mňa, bábätko malo cez 4 kilá a prirodzený pôrod nebol možný. Cisársky rez som nikdy predtým nerobila, vďaka mesačnej praxi na gynekológii som ich mala pár možnosť vidieť. A znova je obrovský rozdiel medzi asistenciou pri operácii a zodpovednosťou za život pacienta, v tomto prípade za životy dva. Čo ak poraním močový mechúr? Čo ak to bude krvácať? Čo ak pretnem nejakú dôležitú cievu? Toto čo ak visí nad každým doktorom, ktorý sa nad pacientom skláňa s bolesťami chrbta a rozhoduje sa. Koniec tohto príbehu je chvalabohu šťastný: krásny veľký chlapec aj mama sú v poriadku, zajtra ich prepustím domov. Preto si nesmierne vážim všetkých lekárov, ktorí dennodenne stoja na operačných sálach a rozhodujú sa. A tie rozhodnutia s odstupom času nemusia byť vždy správne, no v danej chvíli boli určite najlepšie možné. Preto ďakujem, že ste mali vždy trpezlivosť a čas na moje otázky (akokoľvek hlúpe), že ste ma nechali zašívať bruchá a nikdy ste sa neponáhľali. Ďakujem, že ste ma naučili, čo je zodpovednosť.

Obyčajný pondelok

Poznáte tie scény s filmov kde mačka vylezie na strom a nevie zliezť? Žalostne narieka, až kým nepríde urastený policajt/hasič/pán Úžasný a nezloží ju dolu. Tak presne to sa mi stalo dnes večer. Môjho kocúra naháňala iná divoká mačka a ten chudák vyliezol na strom schovať sa. Cestu naspäť, samozrejme, zabudol domyslieť.

A ja tu nemám policajta, hasiča a ani pána Úžasného. Po pätnástich minútach civenia na strom som pochopila, že ak tam nepôjdem ja, tak nikto. A tak som si nasadila čelovku, obula tenisky a začala som sa štverať na strom pri mojom domčeku. Zistila som dve veci. Strom má tŕne, preto sa mačka nevedela dostať dole a ja nemám absolútne žiadnu kondičku. Lozenie na stromy bolo kedysi pre nás samozrejmosťou a dennou zábavkou. Ako malá som preliezla všetky stromy na dvore, až kým som z jedného z nich nespadla a nezlomila si ruku. Po pätnástich rokoch to bol celkom problém. Ruky sa mi trasú doteraz a budem sa musieť vážne zamyslieť nad nejakou fyzickou aktivitou. Veľká väčšina mojej fyzickej aktivity sa tu totiž odohráva v nemocnici. Nie že by odviesť pôrod alebo pozašívať rany v 40tich stupňoch nebol výkon, ale predsa len, posilka to nie je. Dnes som poobedie strávila šitím dedinských bitkárov. Šla som práve z ambulancie, keď sa zrazu všetci pacienti a personál rozbehli z nemocnice. Ozaj, všetko čo vládalo chodiť, sa zrazu zdvihlo a s čudesnými pokrikmi sa ponáhľalo preč. Odchytila som si teda najbližšiu sestričku aby som sa dozvedela čo sa deje. Vraj sa pri škole bijú (o kravy ako inak) dve skupinky ľudí a oni sa tam skrátka musia ísť pozrieť. Tak som teda mala potrebu opýtať sa, či nevadí, že nemocnica ostane bez personálu. Odpoveď bola: „Samozrejme, že nevadí. Pacienti predsa idú tiež.“ Odovzdane som si teda šla prichystať šitie a dezinfekciu a zmierila som sa s myšlienkou, že kvôli pár horko krvným mladíkom mám o zábavu postarané minimálne na dve hodiny. Nakoniec to nebolo také zlé ako som čakala, pár rozbitých hláv a niekoľko useknutých prstov je tu pomerne bežná záležitosť. Najhoršie dopadol policajt, ktorý sa ich snažil rozdeliť. Sudánci sa jednoducho nebabrú: policajt, brat, otec, keď ide o bitku, mlátia sa hlava nehlava. Keď ide o divadlo, práca nepráca, treba to vidieť. V krajine bez rádia, televízie a novín to celkom chápem. A znova sa cítim ako v 17-tom storočí, keď bitky, súdy a popravy boli jediným rozptýlením pre široké masy. Ktovie čo prinesie ďalší deň…

O škorpiónoch, speve a mačkách

Na našom záchode žije párik škorpiónov. Prvýkrát ma vydesili tak, že som mala potrebu to oznámiť svojim spolupracovníkom. Pri zmienke o škorpiónoch na záchode sa usmiali a vravia: „Áno, oni tam žijú.“ Vybavené. Ako keby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Tak som sa s tým zmierila, chodím na latrínu s baterkou a modlím sa aby boli práve na prechádzke.

Dnes som si bola odfotiť naše deti v programe boja proti podvýžive. Nie som detský lekár, tak sa na detské oddelenie tejto nemocnice nedostanem až tak často, ale keďže tento program má slovenských sponzorov, k mojím úlohám patrí aj zabezpečovať pre tieto deti jedlo. A tak navyše okrem špeciálnych vysokokalorických pást z arašidov dostávajú aj normálne jedlo, ako ryžu, cestoviny, hrach a raz do týždňa aj mäso. Z toho sa tešia najviac. Väčšina z nich nikdy mäso nejedla, lebo si ho nemôžu dovoliť. Zabiť kozu je pre nich sviatok, alebo obeta. A tak im každý týždeň kupujeme kozu a ja sledujem ako im to chutí a bavím sa na tom tak, že to niekedy zabudnem odfotiť. A tak deti jedia a mamy im pri tom spievajú o kravách, kozách či veľkých bojovníkoch a vyzerá to tu ako kedysi v 17. storočí na našej dedine. Piesne nemajú ktovieako premyslené, ale za to dokážu novú pesničku vymyslieť za dve minúty. Kašlať na rýmy, hlavne, že sa zabavia. A tak si moja sestrička v gynekologickej ambulancii spieva. Pacientky večer pred spaním spievajú namiesto pozerania telky a občas sa už aj ja pristihnem pri tom ako si pohmkávam nejakú melódiu. Skrotila som si kocúra. Je to jediná duša na tomto mieste, ktorá stojí za hlbšie city. Čo si budeme nahovárať, mačky sú falošné a vypočítavé, veľmi svojské a majú silnú osobnosť. Ale aj tak mu vždy dám mäso. Aj tak sa naňho nehnevám keď sa ku mne túli, lebo vie, že dostane nažrať. V podstate mačky sú ako ľudia. Tí sa tiež neozvú ako je rok dlhý, no keď niečo potrebujú, sú schopní bombardovať vás správami a telefonátmi od rána do večera. A viete čo? Minule kocúr prišiel, vyskočil na posteľ a nechal sa hladkať. Len tak. Možno ma má predsa len rád.

Nedeľné úvahy

Noci v Sudáne sa vyzačujú neuveriteľne krásnou hviezdnou scenériou. Nie takou ako na južnej pologuli, ale nádhernou akú u nás nevidieť. Neviem či je to absenciou pouličných svetiel alebo opustenosťou tohto miesta, ale krásu hviezd si tu dokážem vychutnať oveľa viac. Jediné, čo toto nádherné divadlo dokáže pokaziť, sú komáre. A tie sú všade, najmä v období dažďov. Čítali ste niekedy všetky tie cestovateľské príručky, ktoré vám radia veci ako: „Noste dlhé rukávy a používajte repelenty“? BLBOSŤ! Komárom v Sudáne repelenty vôbec neprekážajú a nevadia im ani dlhé rukávy. Dostanú sa aj cez tepláky a rifle. Pravdepodobne ich príroda vyzbrojila, ako koniec koncov všetky živé tvory na tomto mieste, účinnými zbraňami ako prežiť.

Len my Európania sme zdegenerovaní a zhýčkaní civilizáciou, čistotou a technickými vymoženosťami, ktoré nás udržiavajú pri živote aj vtedy, keď už by sme v iných podmienkach dávno boli mŕtvi. Platíme za to však vysokú cenu v podobe pokazenej imunity a chronických ochorení. Nie nadarmo sa im vraví civilizačné. Nikdy som tu nevidela vysoký krvný tlak, obézneho človeka, autoimunitné choroby ani mozgovú mŕtvicu. Za to som tu však videla ochorenia, ktoré vďaka očkovaniam (a môže si antivax hnutie hovoriť čo len chce) vidíme u nás len v hrubých učebniciach, ktoré sa nikomu nechce čítať. Tetanus napríklad, je tu úplne bežná choroba. A úplne bežne sa naň aj zomiera. Pozerať sa na to, ako sa vlastné dieťa dusí by som nedopriala nikomu na svete. A ten pocit, že vy s tým nemôžete urobiť vôbec nič, by som nedopriala žiadnemu doktorovi na svete. Tiež osýpkam, čiernemu kašľu, tuberkulóze a iným chorobám, ktoré sme eradikovali, sa tu darí skvele. Prečo si na Slovensku nevážime dostupné a lacné očkovanie, ale búrime sa a žiadame jeho dobrovoľnosť? Toto som nikdy nepochopila a asi ani nikdy nepochopím. Dnes mi už došli dôvody prečo trčať stále v mojom tukule, dlho som nič ani nenafotila, tak som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť. Keďže je nedeľa, šla som do kostola a na trh, ako správna dedinčanka Kostol tu tvorí veľký oplotený strom s lavicami pod ním. Má to svoje čaro, pozerať sa pomedzi listy na presvitajúce slnko… Keďže bolo dnes 40 stupňov, tá prechádzka na trh (2km) mi zabrala asi dve hodiny, pretože bolo aj bahno všade, miestami som sa brodila. Trh bol prázdny, okrem koly a nejakých keksíkov nemali vôbec nič použiteľné, z čoho som ostala prekvapená, lebo takto si to z minulého roku nepamätám. Obdobie dažďov je v Sudáne vážna vec, vtedy sa skrátka nič nedováža. To ma zároveň priviedlo k myšlienke o ekológii a snahách v našom živote žiť ekologicky. A tak si vravím, že vďaka za tetrapakové obaly, lebo len vďaka nim som dnes dopila posledné mlieko, ktoré vydržalo tú cestu. Vďaka postrekom tie pomaranče čo som sem vliekla, boli oranžové a sladké a nie zelené a kyslé ako všetky bio prírodné ktoré som kedy jedla. Vďaka za balené vody a hnusnú kolu v plastových flašiach, ktorou všetci tak opovrhujeme a každý z nás ju aj tak pije…

O zvykoch

Vraj na všetko sa dá zvyknúť. Asi na tom niečo bude. Ja som si zvykla. Zvykla som si, že tu dni plynú jeden za druhým úplne rovnako. Týždeň, víkend, žiadny rozdiel. každý deň ten istý kolotoč: vizita, ambulancia, ultrazvuky, pôrody večerná vizita, prečítať si niečo, pozrieť film a spať. Rutina zabíja, no po čase začne byť záchranou, vodítkom ako prežiť každý deň.

A tak každé ráno vstávam a idem do nemocnice, ktorá je od môjho domčeka oddelená len chatrnou hliníkovou bránkou. Každý deň vysvetľujem sudánskym ženám, že sa majú umývať. Že keď nebudú piť vodu, budú mať zápchu. Že mlieko treba prevárať, inak dostanú znova tuberkulózu, brucelózu a iné choroby. Že rodiť treba v nemocnici, lebo doma im nikto nepomôže. A aj tak chodia neskoro, s brucelózou a zápchou. Svet asi nezmeníme, no môžeme sa o to pokúšať. Zvykla som si, že mám každý deň na obed aj večeru to isté. Ryžu a kozie mäso. Niekedy k tomu aj fazuľu. Nič viac tu nepoznajú a pri zmienke o pestrosti jedálnička sa na mňa pozerajú ako na blázna. Dobre, asi som blázon, keď v oblasti hladomoru chcem viac, uznávam. O mäso sa teda delím s mačkou. Deľba je: ja mám ryžu a ona mäso. Vlastne on, je to kocúr, ktorý sa volá Referendum. Narodil sa počas referenda o nezávislosti Južného Sudánu. Ten zvyk dávať mená podľa udalostí sa mi páči. Mohli by sme mať na Slovensku deti, ktoré by sa volali Voľby, Gorila, prípadne Dúhový Pochod. Zvykla som si, že ma tu nikto nevolá mojím menom. Nazvali ma Alec, čo je domorodé meno, ktoré znamená „žltá krava“. Alexandra tu totiž nikto nevysloví, tobôž Saša. A tak som žltá krava. Zvykla som si, že tu musím robiť veci, ktoré by sa mi na Slovensku ani nesnívali. Včera som stála na operačke 5 hodín a operovala. Ja, dva mesiace po škole. Čuduj sa svete, pacient stále žije a má sa dobre. Moji kolegovia na Slovensku by ma za tých 5 hodín zabili; viem si živo predstaviť anestézu ako kričí nech si švihnem, lebo nestihnú správy a aj nervózne podupkávanie inštrumentárky. Nikdy by som si nemyslela, že by som sama mohla zvládnuť taký výkon. Ale zvykla som si. Nie že by ma to nestálo veľa nadávok a preplakané noci. Niekedy som hladná, unavená a špinavá. Ale tá sprcha pod holým nebom je skrátka super. A niekedy si od mačky vybojujem aspoň kúsok mäsa 🙂

Samozrejmosť

Po vyšetrení všetkých dnešných pacientok som si na chvíľu sadla k Sudáncom, ktorí tu pracujú ako sestry a rozoberali sme medzikultúrne odlišnosti. Dozvedela som sa, že by som mala byť poctená ponukou na sobáš za 100 kráv a nie odmietať, to sa predsa nerobí. A samozrejme, že by som mala hneď zabudnúť na Slovensko a Európu, lebo vraj som príliš pekná na to, aby ma nechali len tak odísť. Na čo som im teda vysvetlila, že u nás sa za nevesty neplatí a že si môžme celkom slobodne vybrať za koho sa vydáme. Záblesk nádeje v ich očiach, že by mohli mať belošku a ešte aj zadarmo ma naozaj pobavil. Nedalo mi nespýtať sa, či by chceli doma ženu, ktorá neuvarí na ohni, neoperie v rieke a nechce viac ako jedno dieťa (prípadne nechce žiadne). Po vysvetlení všetkých týchto skutočností sme sa dohodli, že sa predsa len vrátim na Slovensko.

Pokračovať v čítaní „Samozrejmosť“