Strach

Sedela som v malom deväťmiestnom lietadle a v ušiach mi hral najnovší album Adele: „So go on and take it, take it all with you, don’t look back…“ Bolo mi zle, v malých lietadlách máte pocit, akoby ste leteli v plechovke od koly. Medzi vami a vzduchom je tenká vrstva hliníka, z ktorej by raz pokojne mohli byť vidličky do školskej jedálne. Nie raz som tam nechala obsah žalúdka (v lietadle, nie v školskej jedálni). Pokračovať v čítaní „Strach“

Poslanie

Mary má 9 rokov a matku prostitútku. Žijú na brehu jazera, kam väčšinou matke chodí rybárska klientela. V stiesnených búdach v jednej miestnosti chýba dievčatku akýkoľvek odstup od vnímania sexu ako dospeláckej veci. Vo svojej nevinnosti vôbec nevie, že opakované znásilnenie, ktorému bola vystavovaná celý život, je niečo odporné. Vôbec nevie, že s HIV sa nenarodila. Ochranu od mamy alebo rodiny nikdy nepoznala. Ako takému dieťaťu vysvetlíte tú nekonečnú nespravodlivosť?  Pokračovať v čítaní „Poslanie“

Medicína katastrof

Ponáhľala som sa k pôrodu. Bol pokojný večer, všetci večerali a ja som to zasa nestihla. Väčšinou v celej Afrike ak neprídete na večeru včas, tak vám už skrátka nič neostane. U nás v malej odľahlej nemocnici, kde bol s jedlom naozaj problém, to platilo dvojnásobne. Nahnevaná som bola, lebo to znamenalo, že budem hladná, aj keď ryža s fazuľou nebola ktovieako lákavé menu. Pokračovať v čítaní „Medicína katastrof“

Strážni anjeli

Keď som sa prvýkrát balila do Afriky, vzala som si naozaj veľa vecí. Napríklad aj žehličku na vlasy, sukne a tielka, žabky, plavky. Skončila som v Etiópii, v nadmorskej výške okolo 1700m.n.m., kosa najväčšia, najmä v noci. Spacák som samozrejme nevzala, tak som sa 3 mesiace prikrývala plesnivou dekou. Druhýkrát do Sudánu som si ešte v nejakej divnej viere vzala aj pleťovú masku, za to na 4 mesiace len jednu fľašu šampónu. Pokračovať v čítaní „Strážni anjeli“

Sudánska pôrodnica

Takto nejako vyzerá sudánska pôrodnica. Prvýkrát keď som to videla, skoro som sa na päte otočila a zdrhla, no postupom času si človek zvykne asi na všetko. Dávam si to sem ako pripomienku, že môžem rodiť v čistej a vybavenej pôrodnici. Na svete denne zomrie 830 žien v dôsledku pôrodu a tehotenstva, pretože sa nedovolajú pomoci. Rada som prispela svojou troškou, aby to tak nebolo…

Cesta

Pršalo. Tak, že cez predné sklo landcruisera nebolo takmer nič vidno. Teda, nie že by bolo čo. Všade, kam som sa pozrela, bolo blato. Jedna veľká blatová pláň a cesty nikde. Druhý deň na ceste do Marialou, maličkej dedinky uprostred ničoho. Doteraz sa nám vybila batéria v aute, raz sme zapadli a raz sme sa museli pre nepriechodnú cestu vracať a prenocovať v mestečku. Na ďalší deň sme sa rozhodli, že to riskneme znova. Cesta (rozumej skôr rieka), bola samý výmoľ a jama, takže naša priemerná rýchlosť bola okolo 30km/h. Lietadlom sa taktiež dopraviť nedalo, pristávacia dráha bola zaplavená. Keďže v Južnom Sudáne sú pristávacie dráhy z udupanej hliny, odlety a prílety sa nekonali. A to dovtedy, kým zem nevyschne. Také je tam obdobie dažďov. Nič nefunguje, život sa zastaví a domáci čakajú, kým cesty uschnú. Bojovať s prírodou sa neoplatí, všetci to vedia, no hlúpi bieli ľudia to ignorujú. Večne sa niekam ponáhľajú a potom na to doplatia. Pokračovať v čítaní „Cesta“

Ako sa dievča z mesta do stanu v divočine vybralo

„Zoberte si so sebou mydlo, zubnú kefku, spacák a vlastné jedy. Po prechode bránou do národného parku už nebude možné zakúpiť žiaden alkohol.“ Tak znela smska, ktorá mi blikla vo štvrtok ráno v práci a v ten moment som sa naozaj začala tešiť na sviatky. Na stanovačke som bola raz v živote – minulý rok na Pohode, okrem toho je môj kontakt s prírodou značne obmedzený, a to konkrétne na železnú studienku a bratislavskú hrádzu. Ako správna pipka z Bratislavy trávim čas najmä v kaviarňach a nákupných centrách.

Tentokrát sme sa však s kolegyňou rozhodli, že treba vypadnúť z mesta a oddýchnuť si v prírode. Vo štvrtok večer sme teda utekali kúpiť spacáky (po hlasovaní tie ružové s postavičkami z High school musical neprešli) a zásoby vlastných jedov. Nakoniec v piatok ráno o šiestej sme vyzerali ako keby sme sa sťahovali na Mars, na tri dni 5 tašiek s jedlom, pitím, spacákmi, dekami, vankúšmi a všetkým čo nás ešte napadlo. Zraz o šiestej v meste dal riadne zabrať mojej nechuti ráno vstávať, no utešovala som sa, že dospím v autobuse. Na moje prekvapenie však neprišiel autobus, ale nákladiak, ktorý bol upravený tak, aby sa v ňom dalo pohodlne sedieť a pritom sa pozerať na prírodu navôkol. Okolo 6.30 sme sa dohodli, že treba dezinfikovať, a aj prebrať sa by predsa len nebolo na škodu, a k tomuto účelu nám poslúžil pán Jameson. Úvod sme zvládli celkom slušne, o ôsmej sa už nákladiak premenil na jednu veľkú diskotéku a rytmy Davida Guettu ma presvedčili, že spánok sa nekoná. Zostava štyroch Európanov, jedného Američana a dvadsiatich miestnych v jednom nákladiaku vyvolávala celú cestu pohľady obyvateľov dedín po ceste, a cesta to bola dlhá. Ponúknuť Američana alkoholom sa ukázalo ako zásadná chyba. Po otázke, či si dá, sa na mňa obrátil s poznámkou: „Nie, ja nepijem ako ľudia z východnej Európy.“ A presne tam sa skončila celá naša chuť socializovať sa. A tak sme znovu boli zaradení medzi pijanov z východu. Zasmiali sme sa a naliali sme si. Ako inak… Nakoniec to teda nedopadlo až tak zle. Obloha a hviezdy na nej boli nádherné. Počúvať v noci hyeny a zobudiť sa na škrek paviánov, to už asi tiež len tak nezažijem. Víkend v Meru nemal s klasickým safari veľa spoločného. Úspešne som videla asi tri žirafy a dva pštrosy, no spoznávanie kenskej kultúry a krajiny nadobudlo zrazu úplne iný rozmer. Tlačiť si chrbát o kamene na zemi a pri vychádzaní zo stanu vždy zakopnúť o akáciu môže byť predsa len fajn. Aj tá štvordňová špina za nechtami a neumyté vlasy. S dobrou spoločnosťou sa totiž dá vydržať úplne všade.

Zápisky z kliniky

Pracujem na klinike v jednej z okrajových častí Nairobi, kde chodia tí najchudobnejší z chudobných, ľudia zo slumov a okolitých dedín. Žiadna VIP klientela. Ale keď sledujem tých ľudí, rozdiel medzi Sudánom a Keňou je obrovský. Väčšina z nich vie aspoň trošku po anglicky, majú aký taký pojem o hygiene, čistote a sociálnych návykoch. V Sudáne je úplne bežné, že pacient príde do ambulancie a odpľuje si na zem. Tu sú zrazu ľudia čistí, občas aj voňajú a vedia sa pozdraviť a poďakovať. Ten pokrok, ktorý je zrejme z veľkej časti spôsobený minulou anglickou kolonizáciou je zreteľný. No napriek pokroku, má táto krajina so Sudánom spoločné príbehy ľudí, ktorí dennodenne prichádzajú na kliniku.

Meshak Má 10 mesiacov a tuberkulózu. Keď prvýkrát prišiel s mamou do ambulancie, nachvíľku som si myslela, že som v Sudáne. Mama vyzerala ako Dinka, aj sme ju tak pracovne pomenovali. Obaja prišli s typickými príznakmi, zanedbaní a podvyživení. Prvé dni liečby vyzerali dobre, no potom sa Meshakovej mame pohoršilo. Zomrela na klinike. Včera bol pohreb, malý Meshak zostal sirotou. Alexia Je HIV-pozitívna a má tuberkulózu. Je to krásne dieťa, trojročné, s veľkými hnedými očami. Prišla v takom stave, že sa nám plakať chcelo. Neustále kašľala a bruško mala nafúknuté od množstva vody v ňom. Otec im nedovolil ísť lekárovi od októbra. Potrebovala by hospitalizáciu, infúzie, vyšetrenia a komplexnú starostlivosť. Rodičia si to ale nemôžu dovoliť, nepracujú a za zdravotnú starostlivosť sa platí v hotovosti. Navyše v štátnych nemocniciach ľudia zomierajú na chodbe, pretože doktorov je málo a nestačia na príval pacientov. Dilema: poslať choré dieťa do nemocnice, alebo ho liečiť doma a dúfať, že sa mu polepší nejakým zázrakom? Takýchto a iných detí je tu veľa. Nedá sa a nemôžeme pomôcť každému. No ešte stále si naivne myslím, že žiadne dieťa si nezaslúži zomrieť na ochorenia, ktoré vieme liečiť, od hladu, alebo zimy. Aj preto moji kolegovia, lekári, sestry a sociálni pracovníci chodia aj nakoniec sveta, aby aspoň malou kvapkou prispeli k rovnakým podmienkam pre všetky deti. Tento blog im týmto venujem s hlbokou úctou k ich práci.

Joe

Má dvanásť rokov, chce byť bankárom a prevážať sa na maseratti. Obyčajný chlapec, z obyčajného mesta. V rodine nikdy nemali dobré vzťahy, hádky počúval často. Raz v noci sa zobudil a keď vykukol z okna, videl strýka ako niečo polieva okolo domu. Rozospatý sa vrátil naspäť do postele a druhýkrát sa zobudil až na zápach a horúčavu. Strýko sa po hádke s rodičmi rozhodol, že ich upáli zaživa. Joe to prežil, no stopy ostali.

Na tvári a na rukách, ktorými si pri úteku snažil tvár chrániť. Ľavá ruka nefunkčná, kontraktúry šliach mu nedovoľujú vykonávať takmer žiadne pohyby. Obe líca a čelo pokryté keloidnými jazvami. A jazvy na duši sa zrátať nedajú. Joe je však napriek tomu, alebo možno práve preto, vodca kolektívu. Nikto mu neoponuje, medzi chlapcami má prirodzenú autoritu. Pomaly sa začína zaujímať o dievčatá, večer si však ešte stále pýta pusu na čelo. Ráno prišiel na raňajky s fialovými viečkami. „Joe, čo si si to dal na viečka?“ spýtala sa prísnym tónom Mirka, ktorá s ďeťmi trávi toľko času, že si hneď všimne aj najmenšiu zmenu. „Lip balm“ znela odpoveď. „Prečo si prosím ťa dávaš na viečka ružový balzam?“ nedalo sa jej nespýtať. „To nie je ružový, ale fialový“. „No dobre, ale prečo máš balzam na pery na viečkach?“ A vtedy Joe povedal: „Just… …to be happy.“ A to ma dostalo. Je úplne jedno, či vás šťastnými urobia kozmetické zmeny, nová kniha, alebo prechádzka na čerstvom vzduchu, „just to be happy“ je veľmi dôležité.

Zápisky z cesty na vidiek

Piatok poobede. Každý sa ponáhľa z tohto mesta a Nairobi je zasa raz upchaté. Tento päťmiliónový kolos sa každý piatok zvrhne na zbesilý útek na vidiek, ktorý praktizujú všetci. Robotníci, ťažko pracujúci v továrňach a chodiaci na týždňovky, aj biznismeni či bohatí turisti v drahých autách. Priznávam sa, že africká schopnosť urobiť z normálnej cesty päťprúdovku, sa mi v podstate páči. Aj to pravidlo, že hlučnejší a rýchlejši vyhráva. Čo tam po oškretom aute, v Nairobi ušetriť hodiny v zápche je oveľa dôležitejšie. Sedím v autobuse a pozorujem ľudí, ako sa slimačím tempom posúvajú o kúsok bližšie k vysnívanému cieľu – preč z tohto mesta. Patrím medzi nich, z roboty som odišla skôr, aby som sa vyhla zápche na cestách. Nevyšlo.

Po dvoch hodinách v autobuse som sa konečne dostala na stanicu matatu (deväťmiestne minivany, fungujúce ako verejná doprava), ktorým cestujem zasa ďalej. „Prosím vás, idete starou cestou, či novou?“ pýtam sa, no nie som si istá, či ma vodič pochopil správne. Nepochopil; zistila som, keď sa mi prihovoril mladík, hovoriaci po anglicky. „Tento ide novou cestou, ale ja idem starou tiež, tie idú z úplne iného miesta. Zavediem vás, keď chcete.“ Hmm, nasledovať úplne neznámeho človeka v jednom z najnebezpečnejších miest na svete, či ostať v zlom matatu? Predsa len, ak pôjdem po starej ceste, dostanem sa priamo na miesto… Odovzdane som teda vystúpila a nasledovala neznámeho, spleťou uličiek, v ktorých by som správny dopravný prostriedok sama nenašla ani za rok. V afrických dopravných prostriedkoch neplatia časy odchodu. Odchádza sa, keď sa naplnia do prasknutia a na deviatich miestach sedí minimálne dvanásť ľudí, vrecia a niekedy aj domáce zvieratá. Tie však častejšie priväzujú na strechu (chvalabohu). Keď sme sa konečne pohli, pochytila ma neurčitá nervozita. Skoro päť poobede, dúfam, že dorazím ešte za svetla, pomyslela som si a vytiahla knižku. Po ďalšej hodine v zápche som pochopila, že také jednoduché to nebude. A keď nás o ôsmej vysadili v strede úplne cudzieho mesta, ktoré ani náhodou nebolo mesto, kam som sa chcela dostať, začala som byť mierne nervózna. Baterka v telefóne neúprosne signalizuje, že o chvíľu sa poberie do večných lovíšť, sama po tme v africkom meste, ktorého názov som jakživ nepočula a okolo mňa kamionisti a prostitútky. Nadávky ani dohadovanie sa s vodičom nepomohli, hoci spolucestujúci sa snažili vyhádať aspoň vrátenie časti cestovného. Moja svahilčina je úbohá a tak som sa spoliehala na preklad mladíka, ktorý mi vysvetlil, že príde ďalšie matatu, len to potrvá. V diaľke sa zablyslo, a vzduch sa citeľne ochladil. Výborne, ešte aj zmoknem ako kura. Predstavila som si, ako kráčam popri ceste v daždi a začala som analyzovať možnosti. „Myslíš, že by sme si mohli zobrať odtiaľto taxík?“ opýtala som sa chalana, ktorý mi prekladal do angličtiny, lebo podľa môjho odhadu sme už neboli veľmi ďaleko od Naivashe. „To by som neriskoval, ale ak chceš, popýtam sa na ceny.“ Ceny v noci a pre belošku, sa dokážu vyšplhať na neuveriteľné sumy, zistila som a zmierila sa s čakaním. Našťastie však prišlo matatu a znova sme sa nalodili aj so všetkými tými vrecami, sliepkami a krabicami. Ako som tak sledovala kvapky dažďa, stekajúce po prednom skle, začínala som byť fakt rada, že sedím v suchu. Pocit ako-takého kľudu však netrval dlho. Asi po desiatich minútach, uprostred nejakého nadjazdu, auto zakvílilo a zhaslo. V tej najväčšej búrke, uprostred noci, bez baterky, v žabkách a tielku, nevediac kde som. Dôvod? Zabudli natankovať. Keby to nebola tragédia, vlastne by to bolo celkom vtipné. Takto som len dúfala, že posledná smska, ktorú som poslala predtým ako telefón doslúžil, dorazila a odvoz je na ceste. Šťastie bolo tentokrát na mojej strane. Odchádzať z roboty skôr sa nevypláca. Niekoľkokrát odignorovať intuíciu sa nevypláca tiež. Ešte, že mám anjelov strážnych v plnej pohotovosti.