Ako sa DoubleTrouble na Sardíniu vybrali

Prší a nikam sa nedá ísť. Mám preto čas na písanie týchto riadkov. Sedím na terase nášho superior deluxe apartmánu (ako to honosne na bookingu nazvali) a som totálne zničená. Tejto mojej totálnej zničenosti predchádzali takéto udalosti.

V pondelok som obehala všetky možné aj nemožné destinácie v Bratislave a zakončila ich výletom do Vajnor. Nášmu autu (vlastne neviem, či sa to dá nazvať autom ešte) treba estékáčku a treba ho aj dať trocha dokopy. Sem-tam mi nefunguje nejaký zámok na aute, v klíme mi asi zdochlo nejaké zviera a pevne dúfam, že mi neprídu na to, že som zadné svetlo prilepila sekundovým lepidlom, držalo už len na kábliku. O tom, že som ho ujovi odovzdala so všetkými omrvinkami, ktoré boli moje deti schopné vyprodukovať za dva-tri mesiace, už radšej tiež pomlčím.

Prišla som teda domov okolo pol jedenástej večer a začala baliť na dovolenku. Asi to nebol úplne dobrý nápad, lebo teraz zisťujem, že som si vzala až dve tričká a žiadny sveter alebo bundu. Pekne, že je 22 stupňov a prší. Deti však majú všetko, tak to nie je až taká hrôza (stále si to opakujem).

V utorok som sa pokúsila zvládnuť cestu s dvoma deťmi, sestrou a mamou v lietadle. Bez ujmy. Nepodarilo sa. Moja sestra a moja matka spolu vychádzajú len keď sú 10 000 kilometrov od seba. Vtedy je to fajn. Moje deti ešte nikdy neleteli, čo je zázrak, ak zoberieme do úvahy moju cestovateľskú minulosť. Inak všetkým, ktorí cestujú s malými deťmi, skladám klobúk. Ja som doteraz nemohla, lebo malé deti musia sedieť na dospelom človeku a keďže som na ne väčšinou sama a neviem sa naklonovať, musela som si cestovanie odpustiť. A vôbec to neľutujem. Teraz keď sa s nimi dá dohodnúť (rozumej podplatiť kinderkami), je to oveľa lepšie, no stále si viem predstaviť aj dovolenku niekde 20km od Bratislavy. Ak máte malé deti a nikam s nimi necestujete, som s vami, je to peklíčko.

No dobre, takže všetko som mala zajednané, ubytko, dopravu z letiska a tak. Auto som zrušila, lebo som zistila, že nevlastním kreditnú kartu a debetky neberú ani v jednej požičovni áut. Veď taxíky a busy existujú, nie? Nie. Po sadnutí do taxíka, ktorý nás odviezol na absolútny vidiek, som okamžite vytriezvela. Polovica budov tu vyzerá ako stanica niekde vo Fiľakove a najbližší obchod je dva kilometre chôdze. Zároveň sa tam nachádza aj miestna krčma, v ktorej robia pizzu, ale len od siedmej večer. Najbližšia pláž je 6 kilometrov, čo je akurát na infarkt a úpal.

Včera sme sa išli teda prejsť na tú pláž. Po prechádzke, ktorá trvala dve hodiny čistého času (po priamom slnku), sme prišli na krásne útesy, od ktorých som sa snažila deti držať ďalej.

Pláž bola kúsok nižšie a príliš nás neoslovila. Kopa plastov a vysoké vlny. Keď som si predstavila tú dvojhodinovú cestu naspäť s dvoma hladnými deťmi, zlanárila som prvého cudzieho človeka, aby nás odviezol naspäť k apartmánu. Mal asi 3 promile.

Áno, uvedomila som si, že takto to ďalej nejde a vyňúrala som s pomocou pána domáceho nejakú požičovňu áut, čo má stále svet kešu a máme auto. Je teda úplne nové a až keď som ho dostala do rúk, pochopila som, čo za haraburdu mám doma.

Takže hurá po výletoch, hádam už aj pršať prestane.

Budem vás priebežne o tejto dovolenke informovať, lebo verím, že nás čaká ešte mnoho prekvapení.

 

PS: Apartmán je super, má 150m2 a obrovskú obývačku s terasou. Akurát je na konci sveta.

PS2: Niekedy sa oplatí byť na konci sveta. Človek si začne vážiť aj drobnosti.

 

 

Zdieľaj

Jeden komentár k “Ako sa DoubleTrouble na Sardíniu vybrali”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *