O vojne

Išla dlho a ďaleko, väčšinu cesty pešo, tehotná s dvojičkami. Jej dedinu, ako jednu z mnohých zbombardovali vo vojne. Porodila v kláštore, na chodbe, za pomoci rehoľných sestier a ktovie aký by bol jej príbeh, keby to bolo na inom mieste. Pôrod bol dlhý a komplikovaný, deti sa narodili podvyživené a malé. Vďaka dobrým ľuďom majú chlapci dnes tri roky a žijú v utečeneckom tábore. Viditeľné stopy to na nich nenechalo, tých neviditeľných je oveľa viac. Je celkom možné, že následky vojny si budú niesť celý život.

Viete, že utečenci zo Sýrie sa v Libanone nemôžu legálne zamestnať? Že žijú v táboroch a šanca na normálny život sa im vzďaľuje každým rokom prežitým bez šance sa integrovať? Moji kolegovia v Libanone, Iraku, Yemene a mnohých iných oblastiach sveta, zažívajú denne veci, ktoré si nevieme predstaviť a nakoniec ani nechceme. Radi odvraciame zrak od nepríjemných vecí. Či je to zrazená mačka na ceste, pouličné hádky, alebo vojna v susednej či nesusednej krajine. Lebo nemusíme ísť ani ďaleko, stačí toť za roh, na Ukrajinu. Udalosti na Ukrajine a následná chudoba, sú nám o čosi bližšie ako v ostatných kútoch sveta.

Moji drahí kolegovia nie raz riskujú svoje životy pre tých, ktorí si sami pomôcť nevedia. Mnohí z nich tvrdia, že dať týmto ľuďom svoj čas a záujem je viac ako všetky peniaze sveta.

Nedávno Vysoká škola Sv. Alžbety oslávila dvadsiatepiate výročie Tropického Tímu, ktorého lekári pôsobia na projektoch po celom svete. Asi viete, že svojho času som medzi nich patrila a časom budem asi znova. Pri tejto príležitosti som si vypočula mnohé príbehy, z ktorých niektoré teraz píšem. Keď tak nad tým rozmýšľam, neviem, či by som mala toľko odvahy ísť napríklad do Jemenu. U nás sa o tejto krajine veľa nevie, no už dva roky sa tam bojuje a následkom toho je hladomor, cholera a státisíce podvyživených detí. To je síce veľmi abstraktný pojem, tak si predstavte dieťa, ktoré má vo veku 9 rokov, iba 10 kíl.

V Južnom Sudáne utieklo, alebo bolo vysídlených približne 2 milióny ľudí. To je tretina Slovenska. Tiež tam zúria suchá a hladomor. Ani do Sudánu by som sa už asi nevrátila. Čím som staršia, tým sa viac bojím. To, čo sa mi pred piatimi rokmi zdalo ako bežná vec, je dnes už s deťmi nepredstaviteľné. Ale čoraz častejšie mám v hlave tie túlavé myšlienky, ktorých sa iba ťažko vzdávam. Avšak nabudúce ak pôjdem, tak už nepôjdem sama, ale pôjdeme tri. A to musí byť krajina bezpečná, s lepšou infraštruktúrou ako tie, ktoré som navštívila doteraz.

Osudy (nielen) detí, ktoré nemali toľko šťastia ako tie naše, sa totiž dajú zmeniť. To je na tej práci to najkrajšie a to je to, čo mi na nej najviac chýba. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak čo by som tu preboha robila v zime?

 

Ak ste ešte nečítali staré články o mojej práci, tak môžete napríklad tu.

Zdieľaj

2 komentáre k “O vojne”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *