Recept na dvojičky

„Ťažké to je, prosím vás?“
„Čo ako?“
„No, dvojičky mať.“
„Nie, vôbec nie, odporúčam. Prečo, čakáte?“
„Nie, chceli by sme.“

Výraz jeho priateľky bol v tomto momente na nezaplatenie. Niečo medzi „Rozvádzame sa“ a „Nemáme záhradu, tak ťa nemám kam zakopať“. Takéto konverzácie inak denne zažívam na ulici, v parku, v MHD. Kto by ste chceli zažiť, pokojne poďte s nami niekedy von. Ak si vás ešte nikdy nefotilo 50 japonských turistov, aj to možno zažijete.

Inak viete, že mať dvojičky sa nedá naplánovať, však? Lebo teda, raz za mnou prišla jedna pacientka a smrteľne vážne sa ma spýtala, či na to mám nejaký recept.

„Akože, na čo?“
„No na dvojičky, pani doktorka. To sa nedá nejak zariadiť?“
„No, nedá.“
„Ani pohlavie sa nedá?“
„Nedá.“
„To je škoda. A počula som, že keby sme počali za splnu…?“
„Tak budete mať určite vlkodlaka.“

Recept na dvojičky nemám. Chcela by som ho mať. To by som potom presne vedela, kto je odvážny natoľko, že by sa na to dal. Lebo ja síce občas robím plecia, že neviem aké je to mať jedno dieťa, ale potom idem do obchodu alebo doktorke iba s jedným a je to fakt dosť rozdiel. Venovať celú pozornosť jednému dieťaťu, mať v kabelke o polovicu menej vecí a dvíhať na ruky len jedno, to je rozdiel.

Mať dvojičky znamená dvakrát viac vstávať, dvakrát kŕmiť, dvakrát tíšiť, dvakrát viac pohybu, postrehu a reflexov. Dvakrát viac slov, vysvetľovania a pozornosti. Viac hysákov, pádov, zaťatí, plaču a kriku. A tiež dvakrát viac plienok, mlieka, oblečenia, topánok, kolobežiek, odráždiel a strašne veľký a nespratný kočík.

A mať dvojičky hlavne znamená dvakrát viac smiechu, lásky a šťastia. Za nič na svete by som nevymenila pocit, keď prídem do izby a nájdem ich obe v jednej posteli sa chichotať a vysvetlovať si svoje vážne tajomstvá. Môžu mať medzi sebou vojny aké chcú, nakoniec sú aj tak spojenkyne v tej veľkej vojne proti celému svetu.

 

Takže je to jasné, ak dvojičky máte alebo čakáte, znamená to, že ste fakt výnimoční. Nič viac a nič menej. Nikomu nie je dané viac ako zvládne.

 

 

Zdieľaj

11 komentárov k “Recept na dvojičky”

  1. Síce by som kľudne prijala na čítanie aj viacero riadkov, ale napísané zasa raz krásne a výstižne. Myslím, že mať dvojičky je veľký dar a nemôžu sa narodiť každému. Počet ľudí čo poznám a čo majú dvojičky nepredstavuje úplne reprezentativnu vzorku, ale jedno majú spoločné. Sú to tie najsudrznejsie rodiny, ide z nich obrovská láska a positivé vibe. Keď vidím ako ťahá za jede koniec cela aj široká rodina, je to pre mňa niečo obdivuhodné a aj zavidenia hodne a tak by to malo byť. Krásnu nedeľu baby, mam vás rada ???

    1. Kati, keby to bolo dlhsie, bola by to nuda! Aj my ta mame rady, vsetky tri. A moje deti maju najradsej vas kocik 😀

  2. Tak moji krpci majú zatiaľ 7,5 mesiaca, ale je to najlepšia vec čo sa nám mohla stať. Z dievčatka boli v piatom mesiaci dva pipíky ?. A myslím, že mamy s jedným dieťaťom majú kopec času.

  3. Po dnešnom “ dni blbcovi” či ako sa to vysklonuje … toto čítať je balzam na dušu … sa opakujem, ale je to jedine co možem – vďaka !

  4. Mám doma dvojročné dvojičky je to krásne napísané mala je vážne chorá je to o to ťažšie ale budeme bojovať veď predsa každý má len toľko koľko zvládne ?

  5. Mne dnes veru chvilami do smiechu nebolo, ale vzdy sa snazim povedat si, ze zle a tazke chvile su len chvile a nemozu zatienit to aki su moji krpci uzasni. A myslim, ze ked sa zamyslime, tak detuchy su vacsinu dna super, len niekedy staci 5 minut zlych a tie zatienia aj niekolko hodin, kedy boli deti dobre. No a pri citani tohto clanku mam dojem, ze aj v nom to je 🙂

    1. Janka, to ste napisala mega trefne! Casto to mavam takto, dni ze – vacsinu dna akoze objektivne su fajn a potom KLIK! a prepne daktorej a za 5-10 min mi spravia ze uuuplne mega zlu naladu a som z toho proste na zvysok dna v prdeli.. :-/ aj ma to dakedy pekne stve (akoze ma to takto vie „polozit“)

  6. Nam k 2 a 1/2 rocnej dcerke pribudli dvojky.Budu mat uz o chvilu 2 roky a ja som uplne hotova.Ked kracam po ulici so vsetkymi mojimi detvakmi, som neustale pod drobnohladom.Niekedy prijemnym inokedy nie.Otazka je vsak vzdy rovnaka, obdivujem vas, ako to zvladate?Casto odpoviem, nezvladam, ale sme zivi a zdravi.Co mam k tomu viac dodat, su dobre dni a su momenty kedy by si som preplakala cely den.A aj placem, a aj mi je potom lepsie.No nikdy by som nechcela svoj slobodny zivot spat.Staci hodinka bez deti a uz sa rozplyvam od dojatia, ked ich opat vidim.Hold, ale je to ozaj tazke, nevladzem, kedy tam uz budeme??!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *