O zázračnom prsníku

Myslím si, že toto nebude zrovna populárny článok, no aj tak ho musím napísať. Pokojne to môžete brať ako môj výsostne osobný pohľad na túto problematiku, nie ako odborný postreh.

Niekedy si tak všímam situácie, do ktorých sa dostanú deti pri hre. Dnes napríklad, prišlo k nejakej bežnej detskej potýčke medzi deťmi v záhrade. Aktérmi boli dievčatko, ktoré bolo zhruba vo veku mojich detí, čiže krátko po dvoch rokoch a chlapček, ktorý už je škôlkar. Dievčatku bolo (zrejme nechtiac) ublížené, na čo sa pochopiteľne rozplakala. Nič zvláštne, bežná boliestka. Ocko helikoptérový rodič, stále za zadkom, si to hneď s chlapčekom musel vybaviť. Mamičkine riešenie daného problému bol prsník.

Nie prvý raz som si toto všimla. Prsník, ako zázračné riešenie problémov sveta, hladu, nepokoja, nervozity, plaču, neistoty. Dojčenie je predovšetkým zdrojom potravy. V poslednej dobe sa mi však zdá, že z dojčenia je modla, vyzdvihuje sa puto, ktoré ním vzniká, prisudzujú sa mu priam zázračné účinky. A i keď je to všetko pekné, ponúkanie prsníka dieťaťu, ktoré má problém, v ňom akurát v podvedomí zaseje myšlienku, že jedlo alebo pitie je riešením problémov. Ublížili ti? Najedz sa. Si nervózny? Napi sa. Namiesto riešenia problému, ktorým je krivda, dostane dieťa krátkodobé upokojenie, no problém sa nevyriešil. Veľa šťastia s riešením problémov v dospelosti…

Chlapček, trojročný. Tmavé kruhy pod očami, vychudnutý, bledý. Počas hodiny tanečnej sa bol trikrát napiť z prsníka. Po tanečnej všetky mamy vytiahli desiatu a jeho mama vytiahla prsník.

Ja neviem, kam sme sa to dostali, že riešime problémy jedlom, pitím a pripútavaním si detí k sebe, aby náhodou neboli schopné sa o seba postarať, vyriešiť si svoje problémy samé a nebyť od nás závislé. Nevidím na tom nič pekné a vypovedá to viac o nás ako o našich deťoch.