O výchove

Dnes velociraptory domáce vstávali 5.30 ráno. Moje presviedčanie, že teda naozaj by mohli ešte chvíľu spať, nezabralo. Vzala som si ich do postele a tvárila sa, že spím.

„Ejka, počúvaj. Ejka, počuješ? Maminka, neda dudikovu fašku, nam neda.“ Ninka ozrejmila Eliške, čo je dávno jasné, ráno majú dovolené kakao z dudlíkovej ale inak som veľmi nerada, keď si pýtajú piť z nej aj cez deň alebo v noci. Zuby majú predsa len jedny.

„Ejka, aha! Macka, mame tu!“

„Maminka, tabet, posím.“ Začala Eliška a ja som pochopila, že sme dospali.

Mám pocit, že dnešný deň trval asi päť rokov a úprimne ľutujem všetky mamy, ktorých deti vstávajú o šiestej pravidelne. O ôsmej sme boli vylezené na hradnom kopci a o desiatej už všetci Japonci mali fotky s dievčatami. Prisahám, že keby som za každú foto vyberala 50 centov, tak nemusím ísť už nikdy do práce.

Priznám sa, že dnes som na ne bola dosť nahnevaná. Raz za čas chytia takú roztopašno-priečnu náladu a vtedy dosť skúšajú moje nervy. A vtedy nepomáha ani vysvetľovanie, dohováranie, dohody ani kompromisy. Jediné, čo na moje deti funguje, sú zákazy a tresty. A nemyslím tie fyzické.

Nezjedli raňajky, ktoré si vypýtali. Ten istý obschnutý rohlík teda dostali o dve hodiny neskôr vonku, kde nemali na výber. A s tým prišiel aj zákaz sladkostí. Dnes teda žiadna zmrzlina, žiadne lízatko, žiadne cukríčky ani nič podobné. A si myslím, že im to teda vôbec neublíži.

Nechceli upratovať svoje hračky. Ony totiž dobre vedia, že ak odídeme von bez upratania, babka nebude mať nervy nechať rozhádzanú izbu a vždy ju uprace. Sú malé, ale vôbec nie blbé. A tak začali robiť to, že si neupracú a ponáhľajú sa von. Akurát ja tiež nie som úplne blbá. Takže prišiel ďalší trest. Chceli ísť vláčikom do ZOO, zrušila som výlet. Chceli sedieť v autobuse hore na sedačkách, museli v kočíku. Prečo? Lebo ja im dovolím takmer všetko na svete, ale len vtedy ak rešpektujú pravidlá.

Deti majú totiž takú zvláštnu schopnosť. Vycítia naše slabosti a veľmi rýchlo zneužijú dobrú vôľu. Ak poľavíte raz, tak ste prehrali. Oni nevedia pochopiť prečo raz áno a raz nie. Byť principálny a neoblomný je najťažšia vec na rodičovstve. Niekedy to možno vyzerá, že som neprimerane prísna, no poriadok v izbe, veci na mieste, pomáhať v domácnosti a zjesť, čo je na tanieri, to by malo byť minimálne samozrejmé.

A to moje deti v žiadnom prípade nie sú poslušní anjelikovia, ktorých kam posadíte, tam ich aj nájdete. Sú, povedzme to pekne, veľmi živé, no zároveň veľmi presne vedia, kam siahajú hranice mojej trpezlivosti a čo príde keď ich prekročia.

Poobede sekali dobrotu, asi im zajtra dovolím zmrzlinu 😉

 

PS: Niekedy ten obschnutý rohlík vonku chutí fakt inak.

 

 

 

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *