Domčine Laskonky

Sľúbila som vám príbehy inšpiratívnych mám, ktoré asi nepoznáte, ale mali by ste. Dominiku som objavila na instagrame a odvtedy pravidelne slintám. Keby som bývala v jej blízkosti, vážila by som už 200 kíl a ochutnávala makronky od rána do večera. Inak vedeli ste, že keď vyhral Macron francúzske voľby, Dominika na jeho počesť spravila akciu na makronky? Ešte aj vtipná je tá žena! Tak som vám ju vyspovedala 🙂 Pokračovať v čítaní „Domčine Laskonky“

Aktuálne z domova

Hlásim sa, tentokrát len tak. Nepíšem žiadny srdcervúci článok, ani poviedku. Idem vás potešiť (dúfam) najnovšími udalosťami z domova. Z nášho teda, lebo udalosti zo všeobecných správ nie sú úplne najveselšie.

Ako ste mali možnosť vidieť, detská izba prešla rekonštrukciou, ktorá spočívala vo výmene postelí pre bábätká na postele pre malé deti. Naschvál nechcem napísať, že pre veľké, lebo s tým sa ešte zmieriť nechcem. Okrem toho som nestihla vymaľovať a ani väčšinu dekorácií správne použiť a zladiť. Výsledkom je polodokončená izba, ktorá je ale funkčná a tak to zatiaľ stačí. V lete po maľovaní stien, to už možno bude vyzerať tak, ako chcem. Pokračovať v čítaní „Aktuálne z domova“

Babička

Utiekla som. Do Lidlu. Doma sa stádo velociraptorov rozhodlo, že dnes je ten deň, kedy ma privedú do Piňelky. V hlave mi hrala stále dokola pesnička: „Tu-ba, tu-ba, pre slimáka Ku-ba…“ Niektoré rozprávky pre deti sú fakt pekné, ale fakt nie päťstoosemdesiatykrát denne, 30 dní do mesiaca. Vtedy niekedy ujdem a nakupujem potraviny. Mám tak pocit, že som užitočná pre domácnosť a menšie výčitky, že utekám od detí. Pokračovať v čítaní „Babička“

Adrián

Stojím na pošte, čakám v nekonečnom rade na detské veci, čo som si objednala cez internet. Neboli lacné. Aj keď nie som zástancom kupovania značiek a predražených vecí, niekedy aj ja uletím, keď sa mi niečo veľmi páči. Najmä pri detských veciach. Myslím, že to určite poznáte.

Asi dve miesta predo mnou stála rodina, ktorá zjavne nemala peniaze ani na nové veci, nieto na značkové. Mama, mohla mať asi 40 rokov, ale bola úplne šedivá, bolo na nej vidno, že život nemala práve ružový. Otec opitý. Mali so sebou syna, ktorý mohol byť prvák alebo druhák, taký ten vek, kedy ešte máte všetečné otázky, ale už sa to až tak nepatrí.  Pokračovať v čítaní „Adrián“

Eliška

Eliška, alebo aj votrelec, je môj malý klon. To znamená, že pokiaľ je najedená a vyspatá, tak nemá vôbec žiaden problém. Vlastne je to veľmi zvláštne mať doma svoje malé prevtelenie (a aj dobré zrkadlo).

Z dvojice votrelec-predátor, je to ona, ktorá sa votrie vždy a všade. Okupuje hračky, miesto na maminých kolenách aj babkinu posteľ. Je veliteľ a tablet v rukách jej dáva moc manipulácie nad sestrou.

Je krásna, s jamkami na lícach a nevinným pohľadom, ktorý obmäkčí aj kameň. Je si toho vedomá a vo veku dvoch rokov sa už naučila využívať všetky zbrane. Pán Boh nás ochraňuj v puberte.

Eliška si ľudí rýchlo obľúbi a sama si žiada objatia a pusy. V tomto je teda úplne iná ako ja. Troška jej tú detskú nevinnosť a zvedavosť závidím, priznávam.

Občas ju chytajú skvelé záchvaty, niekedy tancuje pred zrkadlom a inokedy nás premieňa na bohviečo. Pravdepodobne z nej bude herečka.

 

V tomto ja žijem. Ešte, že mám aj Predátora, o ňom nabudúce.

 

 

Máme jeden rôčik

Prisahám, že ak ešte raz uvidím popisok k fotke dieťaťa v zmysle:

„Najväčšie šťastie nášho života“ prípadne: „Nevedela som, čo je láska, kým si neprišiel“ tak sa asi dogrcám. Občas si inak predstavujem, že aj v 18tich rokoch s trojkou zo správania za fajčenie trávy na školskom dvore, dá nejaká matka foto s podobným popisom. Pokračovať v čítaní „Máme jeden rôčik“

Kto som?

Som žena, lekárka, dcéra, sestra, kamoška a mama.

S pozíciou mamy som tiež nadobudla vedľajšie úlohy ako: kuchárka, čašníčka, upratovačka, taxikárka, zabávačka, psychologička, speváčka a aj tanečnica keď treba.

Okrem týchto všetkých funkcií sa snažím na materskej s dvojičkami nezblázniť a preto píšem. Píšem si pre radosť a pre spomienku na jednotlivé obdobia svojho života.

Deti som pomenovala Votrelec a Predátor. Prišlo mi totiž veľmi zvláštne, že sa vo mne niečo hýbe a na tento pocit som si nikdy nezvykla. Nakoniec som zistila, že toto pomenovanie som nemohla vymyslieť lepšie. Vlastne rozmýšľam aj nad tým, či sa ešte dajú deti premenovať. Eliška Votrelec Mamová, by podľa mňa znelo fakt dobre.

Okrem toho neuznávam žiadne extrémy. Na tomto blogu nenájdete Zero waste, Nosenie, Dojčenie do 10 rokov, Lowcarb-paleo-glutenfree-vegan jedlá a ani žiadny momentálny veľký hit v životnom štýle. Jo a nemám ani škandinávske bývanie. Zatiaľ.

Zato mám (a môžu za to aj moje deti) chuť objavovať nové veci, miesta, zážitky a príbehy. Tak verím, že sa vám tu bude páčiť 😉

Detský spánok

Sú také dni. Napríklad takto by to mohlo vyzerať:

Vstanem o pol deviatej. Keďže som celú noc dobre spala, som oddýchnutá a kým sa dievčatá zobudia, stihnem sa umyť a základný mejkap. Dievčatká vstávajú o deviatej, chystám raňajky, jedna mi spraví kávu, obliekame sa. Ja seba, ony seba. Vyrážame von, ja s mejkapom, umytými zubami a dobrou náladou, lebo som stihla raňajky. Baby sa za ruku vedú a komentujú dianie naokolo. Keďže som v dobrej nálade, môžeme ísť autobusom alebo kŕmiť kačky. Zastavíme sa po obed a dievčatá unavené po obede zaspávajú v postieľkach. Poobede absolvujeme výlet do obchodu, hru s legom, alebo spievame, tancujeme, pozeráme rozprávky. Podľa počasia. Super unavené zaspávajú večer v postieľke o deviatej  a spia až do rána.

No a teraz už nefetujme toľko a povedzme si, ako to je reálne. Pokračovať v čítaní „Detský spánok“

Choroba ruka-noha-ústa. Čo to je?

Choroba ruka-noha-ústa je pomerne bežné detské ochorenie, ktoré postihuje deti v mladšom veku a je rozšírené najmä v detských kolektívoch. Spôsobené je coxackie vírusmi alebo enterovírusmi.

Začína ako obyčajné prechladnutie alebo angína, deti sú obvykle unavené, bolia ich kĺby a svaly, majú horúčku. Po odoznení teplôt sa vyhádžu na rukách, okolo úst, niekedy na nohách a v plienkovej oblasti. Typické sú tiež vyrážky v hrdle, čo spôsobuje jeho bolesť a tým aj odmietanie jedla a tekutín. Pokračovať v čítaní „Choroba ruka-noha-ústa. Čo to je?“

Návod na prežitie

Bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva a už som si ani nevidela na špičky nôh. K operáciám som už tiež nechodila, lebo pre brucho som sa nevmestila k operačnému stolu. Vlastne sa mi zdalo, že mám krátke ruky. Ostávali už len drobné zákroky a pôrody, pri ktorých sa dá sedieť. Posledná pacientka, ktorej bábätko som priviedla na svet, sa ma ešte na pôrodnom stole opýtala: „a teraz sa vymeníme?“ Vôbec som sa jej nedivila, vyzerala som ako pred rozpadnutím a to som mala ešte dva mesiace pred sebou. Pokračovať v čítaní „Návod na prežitie“