Medicína katastrof

Ponáhľala som sa k pôrodu. Bol pokojný večer, všetci večerali a ja som to zasa nestihla. Väčšinou v celej Afrike ak neprídete na večeru včas, tak vám už skrátka nič neostane. U nás v malej odľahlej nemocnici, kde bol s jedlom naozaj problém, to platilo dvojnásobne. Nahnevaná som bola, lebo to znamenalo, že budem hladná, aj keď ryža s fazuľou nebola ktovieako lákavé menu.

Pôrodnou miestnosťou sa už rozliehal plač, keď som začula zvláštny zvuk. Auto, jedno, druhé, tretie. Pamätám si presne, ako keby to bolo včera, ten zlý pocit, ktorý vo mne ostal. Auto v tejto oblasti môže znamenať len jedno; vezú pacientov. Vyšla som z nemocnice, v gumákoch a s fľakmi od pôrodu na gatiach. To už mi išiel strážnik oproti: „Doktor Alex, pastierov z vedľajšej dediny prepadli a postrieľali.“ Pobehla som teda s ním a pri pohľade do auta som si uvedomila, že sa nenajem a asi ani nevyspím.

Po krátkom zhodnotení situácie som nariadila vyložiť ranených a bežala som po kolegov do jedálne: „Máme tu postrelených pacientov!“

„Vieme, šofér z toho auta tu s nami večeria. Najprv dojeme.“ Odpovedala mi Agnes, naša šéfka lekárne a anesteziologická sestra. Neveriacky som pokrútila hlavou a ešte raz som skúsila zopakovať slová pacienti, vážne, rýchlo. Teraz mi moja naivita pripadá celkom vtipná, ale vtedy som zúrila. Ako to, že ich to vôbec netrápi? Môj slovenský kolega našťastie bol u seba v izbe, tak som zburcovala aspoň jeho.

Mnohé udalosti z tej noci sa mi zliali, no zimomriavky ostali aj dnes. Na medicíne sme mali predmet Medicína katastrof. A je veľmi pekné, že vás naučia rozdeliť pacientov podľa závažnosti stavu, zhodnotiť situáciu a urobiť základné úkony. Nikto vás však nenaučí, ako povedať pätnásťročnému dievčaťu s rozstrieľaným bruchom, že neprežije. Nikto vás nikdy nepripraví na pohľad na dvojročné dieťa, ktorému z nohy ostalo len pár zdrapov a nikto vás nenaučí, ako v takej situácii reagovať. Jediné, čo pomáha je vytesniť, pracovať automaticky a nemyslieť. A tak sme triedili, liečili, operovali, zašívali, podávali infúzie, transfúzie. 32 ľudí za noc, prežila väčšina, no pamätať si budem len tých, ktorí nie. Malého chlapca s priestrelom hlavy, dievča, ktorému som hrubé črevo iba zatlačila naspäť do brucha a dala jej lieky od bolesti.

Tie pocity sa potom vrátia, v spánku, v noci, keď sa snažíte nemyslieť, tie tváre vás budia niekoľko týždňov. Po každej pracovnej ceste do Južného Sudánu som si vzala ešte dva týždne voľna. Väčšinou som ich strávila niekde v tichu a spracovávala mesiace práce. Spomienky, myšlienky, udalosti, ktoré   musia byť upratané a vyrovnané, lebo tu ich aj tak nikto nepochopí. Keď som sa vrátila rovno z misie domov, mala som ešte týždeň-dva pocit, že sa neviem zaradiť do obyčajného života. Úprimne, otázky typu: „tak rozprávaj, ako tam bolo…“ ma príšerne unavovali, lebo človek niekedy potrebuje odstup na to, aby mohol o niečom rozprávať. Niekedy som si priala odpovedať: „Vieš čo, perfektne tam bolo. Deti zomierajúce od hladu, ženy vykrvácané po pôrodoch a postrieľaní pacienti. Fakt super, odporúčam.“ A ešte viac ma iritovali hlášky typu: „Hneď by som išiel/išla.“ A nie preto, že by som sa cítila byť viac ako druhí, ale preto, že niektorí ľudia mali pocit, že na projekty chodím dovolenkovať.

Veľa z vás mi vraví a píše, že som nezvykle pokojný človek. Pravdepodobne ten pokoj vyplýva z pocitu, že pokiaľ nemusím za noc nikoho pochovať, tak je všetko v poriadku. Vtedy a tam, po ceste do labáku pri neuveriteľne jasnej mesačnej oblohe, som sa triasla od vyčerpania, zlosti, beznádeje. Teraz a tu, môžem byť pokojne pokojná, lebo jediné, čo ma trápi je to, či dievčatám zajtra oblečiem šaty ružové alebo čierne a či pôjdeme na tanečnú alebo do herne.

 

Zdieľaj

3 komentáre k “Medicína katastrof”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *