Výchovné metódy

Inak rada pozorujem rodičov pri výchove svojich detí. Nie z nejakého pocitu, že by som bola lepší rodič, ale skôr z čistého záujmu. Ja nie som dokonalý rodič a ani nemienim byť, občas kričím aj keď by som nemusela, občas sa hnevám aj za veci, za ktoré deti nemôžu. Asi to máme všetci tak.
Minule som si tak pila svoje kapučíno na terase jedného podniku, kam obvykle chodí dosť mám s deťmi a dievčatá sa preháňali okolo mňa na odrážadlách. Totálna idylka, krásne ráno, žiadne povinnosti, len čas strávený s deťmi pred sebou. V tom vyšla z podniku mama s chlapcom, ktorý mohol byť vo veku mojich dvojičiek. Plakal pre niečo, asi ani nie je úplne podstatné prečo, je to obdobie vzdoru, všetci vieme, nikto nerieši. Nervózne, pudmi ovládané dieťa, normálka. Jeho mama ma videla piť kávu a neviem či jej prišlo ľúto, že ona si tú svoju dnes nevypila, ale pristavila sa a hovorí mi: „To sa máte, aké pekné deti. Keby ste mali takých dvoch satanov ako tento tu, tak by ste tu len tak nesedeli.“ Fakt veľmi veľmi som jej chcela povedať, že mňa keby moja vlastná mama nazvala satanom pred cudzím človekom, asi by som bola odporná tiež. Zdržala som sa, niekedy je káva v kľude viac. Prišlo jej to ale hneď ľúto, lebo mu dala pusu a ponáhľala sa preč. Pre istotu.

Dnes zasa jeden otecko a dve deti. Povedala by som, že 3 roky a 5 rokov. Malá plakala, lebo niečo chcela a on jej nechcel vyhovieť. Zaujímavé bolo, že na obe deti hovoril po anglicky a pritom bol Slovák. Prišli sme teda na poštu. Dlhý rad, hnusné teplo, deti znudené. A začalo sa samé toto nerob, nechoď tam, tu stoj, nechytaj to, nenaháňajte sa, proste najlepšie keby ani nedýchali. Pritom aspoň sa ľudia v tom rade rozptýlili, pár sa aj usmievalo. Deti neboli nijako hlučné, nič, čo by bolo cez čiaru. Inak rada vidím, že nielen matky sú zo svojich detí na nervy, ale občas aj otcovia.

Tretiu výchovnú metódu si asi zapamätám, lebo ma celkom pobavila. Parkovala som dnes auto a keďže bývam pri základnej škole (ináč ten slovník detí, že fúúha, ale o tom inokedy), námetov na písanie neúrekom. A tak si otecko viedol malú Ninku zo školy a malá bola rada, že si poskakuje a blbne, no asi po sedení v škole celkom príjemná zmena. A tak sa samozrejme nepozrela, keď šli cez cestu (v skutočnosti to nebola cesta ale iba vjazd na malé parkovisko, kde nechodí veľa áut). A prisahám, že oco ju nechal šesťkrát prejsť cez cestu, kým to neurobila správne. Také oceľové nervy by som chcela, ja by som to vzdala už po druhom pokuse. Malá Ninka asi rada skúša ocka, lebo bolo úplne vidno, že to robí naschvál.

No a minule som nestíhala a baby neraňajkovali a ja som bola unavená a nevyspatá a strašne mi bolo a dala by som kráľovstvo za kávu a posteľ. A tak viete, čo som urobila? Namiesto raňajok som vytiahla na ihrisku mekáč a moje deti raňajkovali cheeseburger a ja som pila kávu. Ale dopriala by som vám vidieť tie pohľady ostatných matiek. A viete, čo? Bolo mi to v tú chvíľu absolútne jedno a keby na mňa zavolali sociálku, tak by mi to asi ani vôbec nevadilo.

Byt rodičom je sakra ťažká práca. Byť stále usmiaty, odpovedať denne na milión otázok, žiadostí a potrieb a pritom nevyzerať otrávene, je často nemožné. Nemať ani chvíľu súkromia (ani na záchode), nestihnúť ani sprchu (ináč ja som minule v stredu s hrôzou zistila, že naposledy som si umývala vlasy v sobotu, grc, humusáčka je zo mňa); to všetko sa občas podpíše na našom správaní. Tak sa pozorujme a nesúďme moc, nevieme kedy budeme súdené my. :wink:

Zdieľaj

Jeden komentár k “Výchovné metódy”

  1. Balzam na dusu, toto citat 🙂 aspon viem, ze nie som sama nedokonala, unavena mama. Mam kamosky, ktore zvladaju vsetko s prehladom, ich deti su super mega poslusne, nerobia hento, toto, ono. Nejedia a jedia vzdy a vsetko spravne a tolkokrat ma uz prepadli „depky“ z toho, ze ja som na to moje kindero niekedy nevrla a nie tak super mama. Vdaka za postrehy, velmi sa mi ulavilo, ze nie som sama nenormalne normalna 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *