Joe

Má dvanásť rokov, chce byť bankárom a prevážať sa na maseratti. Obyčajný chlapec, z obyčajného mesta. V rodine nikdy nemali dobré vzťahy, hádky počúval často. Raz v noci sa zobudil a keď vykukol z okna, videl strýka ako niečo polieva okolo domu. Rozospatý sa vrátil naspäť do postele a druhýkrát sa zobudil až na zápach a horúčavu. Strýko sa po hádke s rodičmi rozhodol, že ich upáli zaživa. Joe to prežil, no stopy ostali.

Na tvári a na rukách, ktorými si pri úteku snažil tvár chrániť. Ľavá ruka nefunkčná, kontraktúry šliach mu nedovoľujú vykonávať takmer žiadne pohyby. Obe líca a čelo pokryté keloidnými jazvami. A jazvy na duši sa zrátať nedajú. Joe je však napriek tomu, alebo možno práve preto, vodca kolektívu. Nikto mu neoponuje, medzi chlapcami má prirodzenú autoritu. Pomaly sa začína zaujímať o dievčatá, večer si však ešte stále pýta pusu na čelo. Ráno prišiel na raňajky s fialovými viečkami. „Joe, čo si si to dal na viečka?“ spýtala sa prísnym tónom Mirka, ktorá s ďeťmi trávi toľko času, že si hneď všimne aj najmenšiu zmenu. „Lip balm“ znela odpoveď. „Prečo si prosím ťa dávaš na viečka ružový balzam?“ nedalo sa jej nespýtať. „To nie je ružový, ale fialový“. „No dobre, ale prečo máš balzam na pery na viečkach?“ A vtedy Joe povedal: „Just… …to be happy.“ A to ma dostalo. Je úplne jedno, či vás šťastnými urobia kozmetické zmeny, nová kniha, alebo prechádzka na čerstvom vzduchu, „just to be happy“ je veľmi dôležité.

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *