Posledné dni

Posledné dni sa tu tak prechádzam, rozmýšľam a vrývam si do pamäti momenty, na ktoré by som nerada zabudla. Ako dnes. Sedela som s našou kuchárkou Asuntou na okraji betónovej výlevky a pozerala sa ako umýva riad. Vonku 38 stupňov, za plotom deti hrajúce sa s plastovými fľaškami a zvieratá pijúce tú vodu z výlevky, ktorá je momentálne široko ďaleko zdrojom vody. Rozmýšľala som nad tým, ako sa môže krajina z týždňa na týždeň tak zmeniť. Keď som prichádzala bola to buš a brodila som sa v gumákoch blatom. Teraz keď odchádzam, široko ďaleko nie je žiadna tráva, ktorá by poslúžila zvieratám ako pastvina.

Rozprávali sme sa s Asuntou, priniesla som jej nejaké veci a ona zostala prekvapená, že už odchádzam. Vlastne si myslela, že neodídem, kým neporodí. Minulý týždeň prišla na ultrazvuk a zistili sme, že čaká chlapčeka. Bola z toho nešťastná, lebo chlapcov už má a potrebuje dievča (aby ju mohli vydať a za zaplatené kravy oženiť chlapcov). Tak som sa ju snažila utešiť, vravela som jej, že aj ja som mala byť chlapec a že niekedy to nie je tak dobre vidieť a možno to predsa len bude dievča. „Hlavne sa vráť, aby si mohla byť pri pôrode a hovoriť mi, že mám tlačiť a dýchať.“ Zasmiala som sa, lebo neviem, či tak skoro budem zrelá na ďalší výlet do Sudánu. A ona pokračovala: „Či to bude dievča, alebo chlapec, aj tak bude Alec. Si najlepšia doktorka akú sme tu mali.“ A po tomto vyhlásení mi vyhŕkli slzy, lebo odborne aj ľudsky ďaleko zaostávam za všetkými skvelými lekármi, ktorí tu boli a rozdali sa pre komunitu. Je pravda, že vysedávanie s kuchárkami ma baví, lebo som sa tak naučila veľa nových slov a teraz už rozumiem väčšinu vecí, ktoré mi hovoria. A hovoria mi všeličo, klebety a novinky, ale aj svoje radosti aj starosti. Druhá kuchárka mala dnes voľno. Stretla som ju uplakanú pri vchode do nemocnice. Stratila jedinú vnučku, ktorú mala a bojí sa, že jej dcéra nebude môcť mať viac detí. Sama mala len jedno a vie aké je to niekedy ťažké. Navyše dcéra býva ďaleko a ona ju nemôže ísť utešiť. Bola som chvíľku smutná s ňou, objala som ju a nechala so svojím smútkom samu. Je pravda, že naše kuchárky sú lenivé, nechce sa im variť nič okrem ryže a hrachu a aj to je často pripálené. Na druhej strane, variť na ohnisku namiesto sporáka je určite umenie. Sú rady keď im nakrájam cibuľu, alebo pomôžem s pečením chleba, či umývaním riadov. A ja ich má3m rada, obe a úprimne. Sedím na okraji výlevky, pozerám sa na Asuntu ako umýva riad a som rada, že na mňa vďaka svojmu dieťaťu nezabudne.

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *