Tretí deň o ryži a hrachu. Začínam byť naozaj hladná. Zo zúfalstva som si na večeru otvorila poslednú kolu a rozmýšľam ako budem svoje námietky adresovať personálu, ktorý má na starosti zásobovanie potravinami. Otázne však je, či to vôbec bude mať nejaký efekt.
Posledných pár nocí som sa veľmi nevyspala. Asi sa naozaj len v Sudáne môže stať, že na pôrodnici má službu chlapec, ktorý nevie vyšetriť pacientku, zmerať tlak a teplotu a podať lieky. Navyše pacientky sa ním ani nechcú dať vyšetriť lebo je chlap a tu ozaj nie je zvykom aby ženu nejaký chlap videl odhalenú, tobôž sa jej dotýkal. Vrcholom, ktorý vyskúšal moje nervy bolo, keď pacientke v prvom trimestri tehotenstva s brucelózou, ktorá vracia asi 6x denne podal chinín, ktorý mala dostať iná pacientka s maláriou. Chinín je veľmi nepríjemný liek, medzi jeho vedľajšie účinky patria závrate, halucinácie a vracanie (!!!). Pre mňa to teda znamená, že ho musím neustále kontrolovať a tiež, že ma volá pre každú somarinu, ktorá sa vyskytne v noci. Doteraz som si neuvedomila aké je to šťastie, že ženy, ktoré tu pracujú, sú veľmi skúsené a väčšinou sa vedia správne zachovať. Bola to pre mňa samozrejmosť, no za posledný týždeň som zistila, že by nemala byť.
A tak som vstávala k bolestiam hlavy, chrbta a menštruačným bolestiam, ktoré mi nahlásil ako pohotovosť a v duchu som zúrila. Nie je nič krajšie ako keď človeka zobudia o tretej nad ránom kvôli menštruácii. Okrem toho nám v nemocnici beznádejne dochádzajú lieky a reagencie v laboratóriu. Cesty sú ešte stále neprejazdné pre blato a najbližšia dodávka má byť v decembri. Minister zdravotníctva nám sľúbil poslať nejaké základné lieky vrtuľníkom, ale viete aké sú sľuby ministrov… A tak mám na pôrodnici poslednú krabicu paracetamolu, antimalariká a antibiotiká mi vydržia ešte tak týždeň. Ešte, že sme jediná nemocnica v okruhu sto kilometrov. Dnes v noci si párik netopierov povedal, že najlepšie miesto na svoje hrátky je môj skromný príbytok. Zistila som, že netopieria súlož je riadne hlučné divadlo, ale verte, že bez tejto informácie by som sa pokojne zaobišla. Tiež som zistila, že sa ich bojím, nemala som odvahu vyliezť spod svojej moskytiéry a vyhnať ich preč. A tak som si len zapchávala uši. Nepomohlo.
Prvýkrát za celý pobyt sa naozaj začínam tešiť domov. Na maminu fazuľovú polievku, ktorej sa nevyrovná žiadne jedlo na svete. Na pekárske výtvory mojej segry, na vaňu a voňavý sprcháč, spánok bez moskytiéry a veľké nákupné centrá plné milých a čistých ľudí. Na ovocie, veci voňajúce avivážou a starkú, ktorá mi bude láskyplne nadávať, načo som sa zasa odtrepala tak ďaleko a čo to mám preboha na sebe za roztrhané rifle. Starké asi nikdy roztrhané rifle nepochopia, však?
PS: Skromný príbytok podľa mňa nie je prehnané, či? 🙂